Vo vŕšku nad mestom je vínna pivnica s malým vetracím okienkom. Asi v tej istej nadzemskej i nadmorskej výške je ciferník vežových hodín a hľadí mi rovno do tváre ako mŕtvy Mesiac v splne alebo škeriaca sa klaunova tvár pomaľovaná číslicami a fúzikmi, ktoré sa pohybujú. Smeje sa vládcom, posmieva sa „lídrom“.
Ručičky sa pohybujú velebne a pokojne, nepripomínajú neurotické a panicky ustrašené zvíjanie sa digitálnych červíkov na bankovom účte, ten vzorec spôsobu nášho súčasného života.
Ciferníky sú na všetkých stranách veže, teda štyri, a starý žart hovorí, že preto, aby sa mohli pozerať štyria ľudia naraz, hoci som videl na vlastné oči, ako sa raz a naraz na ten istý ciferník pozerali Vilikovský, Dušek a Mitana, dokonca neraz aj môj pradedo Ján a prababička Katarína. Lebo nedeliteľný čas je tu všetok naraz, nielen jeho časti a úseky, od priepasti minulej večnosti po večnosť zajtrajšiu. Nikdy sa neminie.
Od nich, od Jána a Kataríny, pochádzajú aj nástenné hodiny v mojej pracovni, ktorých zvuk je zachytený aj v literatúre a v rozhlasovom archíve, ako o tom svedčí list Pavla Hrúza z roku 2003: „Práve pribehol redaktor Zaťko, či môže nechať v rozhovore s tebou pauzu, keď odbili hodiny. Patria predsa k veci, čoby si nepovedali svoje?“
