Niektoré výroky zo smutného obdobia medzi Veľkou Depresiou a svetovou vojnou môžu byť aj dnes povedomé. Obzvlášť jasno mal vo veciach vtedajší americký minister financií Andrew Mellon: „Zlikvidujte zamestnancov, zlikvidujte zásoby, zlikvidujte farmárov, zlikvidujte nehnuteľnosti... Očistí to systém od hniloby.“
Aj dnes sa mnohí politici hlásia k dedičstvu tých, ktorí chceli za každú cenu udržať zlatý menový štandard, sekať rozpočty, nechať padnúť banky, zvýšiť clá. Dobrá medicína – vtedy aj teraz – podľa nich musí bolieť. Aj keby sa neskôr ukázala vecne nesprávna a politicky deštruktívna.
Momentálna slovenská debata, bez ohľadu na sprievodné zemetrasenie v koalícii, je stále skôr o technických aspektoch eurovalu. A o presúvaní Čierneho Petra politických nákladov medzi rôznymi vládcami našej krajinky. No v pozadí sa postupne prebúdza väčší problém. Možno sa ukáže, že cenou za zachovanie eurozóny – alebo za naše zotrvanie v jej severnom jadre – bude dohoda, podľa ktorej bude o príjmoch a výdavkoch rozpočtu rozhodovať nová únijná vláda.
Rozpočtová federácia
Zjednotenie rozpočtových politík zatiaľ nie je jediný, a asi ani najpravdepodobnejší scenár. No treba o ňom vážne hovoriť, pretože niektoré jeho časti sa čoraz častejšie objavujú na čoraz významnejších diskusných stoloch.
Spoločné pravidlá rozpočtovej zodpovednosti – limity na dlh, deficit, a prípadne prevádzkové a kapitálové výdavky vlády – sú z nich najmenej kontroverzné. Na papieri boli už v pôvodnom pakte stability, a ich slovenskú verziu v paragrafovom znení postupne prežúva široká parlamentná komisia.
Agendou dňa je spoločný manažment dlhu. Napríklad eurovaly. A nákup trhmi nechcených vládnych dlhopisov Európskou centrálnou bankou. V princípe by malo ísť o riešenie problémov krajín, ktoré si momentálne nevedia požičať, no samotnú úroveň dlhu by mali za tri až päť rokov zvládnuť.
Súčasné ad hoc kroky by sa pri konečnom riešení zmenili na automatické ručenie za záväzky členov eurozóny a ich najväčších bánk eurovalom alebo ECB. Alebo priamo na vydávanie európskych dlhopisov.
Prerozdeľovacia únia existuje už dlhé roky, jej najviditeľnejším prejavom sú eurofondy. Keďže sme doteraz boli na jej prijímajúcej strane, našim predstaviteľom neprekážala. Na vyššiu úroveň sa dostane aj bez ďalšieho politického rozhodnutia v momente, keď skrachuje niektorý zo štátov, ktoré sú momentálne v intenzívnej starostlivosti. Inými slovami, zanedlho. Keďže množina zázrakov, ktoré by tomu mohli v Grécku zabrániť, sa už vyčerpala.
Spoločné dane sú pre naše politické elity asi najväčšou prekážkou pre pristúpenie k dohode o novom usporiadaní Európy. Hoci ekonomické argumenty pre istú mieru zjednotenia sú očividné (napríklad základy DPH a spotrebné dane sa čiastočne harmonizujú už dnes), v hlavách našej elity sú nízke, ploché dane úzko spojené so slovenským hospodárskym tigrom. Francúzom a Nemcom navzdory.
Sklon k hľadaniu technokratických záplat v rámci existujúcich inštitúcií je pochopiteľný, prehlbuje však nepríjemnú odtrhnutosť systému od občanov. A nedá sa robiť donekonečna. Veľké presuny peňazí medzi krajinami ani zjednotenie daní by Európania bez spoločnej ekonomickej vlády dlho nezniesli. Koniec koncov, ak majú Nemci a Holanďania celú party platiť, určite budú chcieť mať slovo aj v tom, aká hudba bude hrať, a kto s kým bude tancovať.
Dokážu v tejto situácii národní – napríklad slovenskí - politici prehltnúť samotnú myšlienku centrálneho rozhodovania, zodpovedajúceho sa celému európskemu politickému národu? Ak nie, reálnym rizikom je rozpočtová federácia-nefederácia. S centrálnymi inštitúciami, ktoré nebudú mať odvahu ani legitimitu na skutočné riešenia. A keď ich náhodou urobia, tak sa budú na národných úrovniach len ťažko presadzovať.
Niečo chcieť, niečoho sa vzdať
Slabiny Slovenska – nízku úroveň ľudského, spoločenského a trochu aj fyzického kapitálu a podradné verejné aj súkromné inštitúcie – nám únia pomáha riešiť. Napriek škaredej byrokracii, ešte ohavnejšiemu eurospeaku a korupčným eurofondom doteraz až neuveriteľne prínosným spôsobom.
Korupcia v každej z nových krajín po vstupe výrazne klesla, desiatky tisíc Slovákov – vrátane mňa - dostali vzdelanie za peniaze iných krajín, a za bankový prevod na Oravu aj do Paríža dnes platíme rovnako. Môžeme cestovať a pracovať bez šikanovania na hraniciach a cudzích úradoch práce. Stojí to za fiškálnu úniu a ďalšie obmedzenie suverenity v dôležitých otázkach?
Myslím si, že áno. Solidarita medzi krajinami, a s ňou spojené dotovanie chudobnejších alebo menej rozvinutých je zrozumiteľný a obhájiteľný princíp, ktorý je pre Slovensko v praxi aj evidentne výhodný. Navyše, možno by bola federálnejšia únia lepšie pripravená na riešenie krízových situácií.
Súčasný podiel daní na slovenskej ekonomike je nízky, a podľa návrhu štátneho rozpočtu má o tri roky klesnúť medzi najnižšie hodnoty v bohatom svete. Neprekážalo by mi, keby sa dane rozumne zvýšili. Rozhodnutím demokratickej reprezentácie nielen v Bratislave, ale pokojne aj v Bruseli.
Na druhej strane, dá sa to ľahko prestreliť, a mocnosti môžu chcieť dane manipulovať vo svoj prospech. Čo najširšia daňová suverenita by preto určite mala byť tým, o čo budú naši politici bojovať do poslednej chvíle. A nie všetky dane sa musia zjednotiť – stačí sa pozrieť na rozdiely medzi nemeckou a americkou daňovou úniou. No na konci dňa, ak niečo budeme chcieť, možno sa niečoho budeme musieť vzdať.
Ak budeme mať my malí a chudobní silné slovo pri tvorbe nových pravidiel, naše oprávnené záujmy fiškálna integrácia málokedy ohrozí. Samozrejme, pri ich písaní budeme chcieť byť tvrdí, zásadoví a vynaliezaví. Ale najmä, musíme pri nich byť.
Príbeh Slovenska v Európe
Úlohou politikov nie je len manažovať vzťahy, záujmy a personálne nominácie. Ani zabezpečiť, aby ceny boli nízke a vlaky chodili načas. Majú aj ponúkať príbehy a posúvať národnú imagináciu smerom k víziám, ktoré pokladajú za správne. Z konca deväťdesiatych rokov si pamätám presvedčivosť posledného voličsky príťažlivého príbehu Slovenska. Nie sme Rusko ani Balkán, chceme na Západ.
Dnes má jediný zrozumiteľný príbeh Richard Sulík. My sme tí silní, zodpovední a bohatí, a leniví počerní Gréci nech idú do socialistickej Afriky. Wildersovsky populistická, ťapákovsky obmedzená, a priznajme si, vzhľadom na našu zaostalosť a závislosť až komická línia. No jednoduchá, konzistentná a v sklamaní z bruselskej sklerózy autentická. Ak bude podmienkou zotrvania v eurozóne fiškálna integrácia, sulíkovci ju pravdepodobne odmietnu.
Čakajú nás neisté a nebezpečné časy. Zvyšok pravice aj Smer kombinuje a lavíruje. Možno až natoľko, že nám v prípade núdze nebudú vedieť vysvetliť žiadne veľké rozhodnutie.
Rozumejú, čo nás čaká, no jasné obrysy európskeho plánu pre Slovensko zatiaľ nemajú. Založeného napríklad, okrem nevyhnutnej obrany našich záujmov a rozumných technických detailoch, aj na dôvere, spolupráci, pozitívnej zmene a nádeji. Keby tak v minulosti nerozmýšľali naši západní susedia, nie sme v únii ani v eurozóne.
Lebo ak občanom neponúkne atraktívny pohľad na svet štandardná, rozumná politika, budú ho hľadať na jej okrajoch. Ako v tridsiatych rokoch.
(Autor je bývalý poradca minulej aj súčasnej vlády, riaditeľ pre stratégiu ZP Union)
Autor: Martin Filko
