Za dvadsaťpäť rokov sa v dedine, kde zachraňujem drevenú starinu, kadečo zmenilo. Ráno nik nezvoláva trúbou obecné kravy, už ich niet, ani oviec. Muži už nekráčajú do hôr s kosami na pleci a ani ženy s hrabľami – čože by tam asi hrabali? Boli časy – to som v dedine ešte nebol – keď ženy v zime vynášali v krosnách hnoj.
Ja som zastihol obdobie, keď zimný hnoj vyvážali na saniach s volskými záprahmi a ženy sa touto nehodnou prácou nezaoberali. Ani volov už niet, sane by sa možno ešte našli. Boli pokusy s kozami, jedna chamtivá obžrala našu pestovanú borovicu a upravila ju po svojom. Ktovie, ako chutilo kozie mlieko po tomto zásahu.
Okrem tradičných činností sa z dediny vytratilo aj všetko slovesné bohatstvo. Stratilo sa medzi anténami a satelitmi. Nezachovalo sa nič, ani jedna báseň, ani jedna riekanka. Sme priamymi svedkami smrti jazyka, dialektu. Niet tu osvietenej duše s úsilím ešte niečo nájsť, niečo zaznamenať zo spodných vrstiev pamäti. Čoskoro zotlie aj najspodnejší zvyšok.
Medzitým dedina spieva. Nie sú to miestne piesne, tie už dedinčania dávno zabudli. Dokonca keď chodia koledovať, spievajú len prvú slohu jedinej koledy.
