Ak sa obzrieme za známou minulosťou ľudstva, tak s istotou môžeme skonštatovať, že za posledných päť-šesť desaťročí sa v oblasti komunikácie, mobility, zdravotníctva, kozmického výskumu a vo vedeckých oblastiach, ktoré s nimi súvisia, uskutočnilo viac a významnejších objavov a inovácií ako za uplynulých päť-šesť tisícročí.
Ale nechcel by som písať o problémoch elektronického priestoru, klonovania či intergalaktického cestovania, chcem písať o nás. Teda o Homo sapiensovi. O tom, aké zmeny spôsobujú nové podmienky v psychike človeka a aj o tom, akú úlohu sme mali my v týchto zmenách získavania podpory spoločnosti. Lebo v posledných rokoch som sa často pýtal sám seba, aké dedičstvo sme vlastne my, dnešní šesťdesiatnici a sedemdesiatnici, zanechali človeku 21. storočia.
Je zrejmé, že za posledné desaťročia sa podstatne zmenila naša životná filozofia a hodnotový rebríček, zmenili sa naše vzájomné vzťahy i vzťahy k svetu a Bohu. A možno skonštatovať, že naše myslenie je čoraz racionálnejšie, ale aj to, že náš emocionálny život je čoraz chudobnejší.
Pravda, tento proces sa nezačal po roku 2000. Už aj o veľkej časti povojnovej generácie možno povedať, že pre ňu kultúra neznamenala zážitok, ale informáciu, a ani spiritualitu si ľudia nezačali zamieňať so špiritusom po roku 2000. Áno, naši otcovia začali a my sme pokračovali v procese, ktorého výsledky sú dnes čoraz viditeľnejšie.
