Súčasná dlhová kríza členských štátov eurozóny má niekoľko príčin - ide o politický projekt, pravidlá pre členské štáty sa skonštruovali zle, pretože nerátali so zlými časmi a navyše ani existujúce pravidlá sa nedajú jednoducho vymáhať.
V rokoch hojnosti sa takmer nikto týmito slabinami nezaoberal. Keď v druhej polovici roku 2008 nastal čas krízy, niektoré členské štáty mali celkový dlh vyšší než stanovených 60 percent HDP. Na konci obdobia hojnosti, aký paradox ... Finančná a hospodárska kríza znížila výnosy z daní a zvýšila náklady, napríklad na nezamestnaných, rôzne podporné balíčky či záchranu finančného systému. Vysoko zadlžené štáty sa zadlžili ešte viac.
Čo by stačilo za normálnych okolností
Problémom je, že tieto štáty (a Slovensko tiež) sa musia v značnej miere spoliehať na hodnotenie ratingových agentúr a ochotu medzinárodných finančných trhoch požičať im.
Rastúci dlh niektorých štátov najmä Grécka evidentne prekročil všetky ich možnosti splatiť ho. To sa odrazilo v rizikových prirážkach, ktoré trhy žiadajú, a tak tieto štáty stratili možnosť požičiavať si za rozumných podmienok.
Za normálnych okolností by takýto štát začal rokovať so svojimi veriteľmi o podmienkach odpustenia časti dlhu a splatenia zvyšku. Treba však pripomenúť, že ak by šlo o štát s vlastnou menou, vysoký deficit verejných financií a súčasne deficit platobnej bilancie by hneď viedol k zníženiu kurzu vlastnej meny, ktorý pôsobí ako stabilizátor.
Tento stabilizátor však štáty eurozóny nemajú, a tak je tu otázka - čo s tým?
