Hovorí sa, že ženy rozprávajú viac než muži.
Faktom je, že moja žena je oveľa zhovorčivejšia ako ja. Keď som unavený zo stresu, obyčajne nechcem hovoriť, potrebujem ticho a chcem byť sám. Moja žena je presný opak. Čím viac je unavená alebo pod vplyvom stresu, tým viac rozpráva. Vtedy dokonca hovorí rýchlejšie, hlasnejšie a akosi nelogicky.
Keď sa to začne diať, som z toho rozladený a najradšej by som niekam zmizol, ale viem, že keby som ju nepočúval, bolo by to ešte horšie.
Jeden môj slovenský známy hovorí, že sa mu ani nechce chodiť z roboty domov, lebo každý večer ho doma čaká súvislé rozprávanie a frflanie. On by pritom potreboval vypnúť pred zapnutou telkou. A keď manželke povie: "Prepáč, som unavený z práce," ona na to: "Aj ja som unavená!"
Je to zvláštne, ale je to tak. Ženy, hoci sú unavené, chcú rozprávať!
Americká univerzitná profesorka Shelley E. Taylorová, ktorá sa zaoberá biologickými odpoveďami organizmu na stres, hovorí, že keď sú ľudia pod vplyvom stresu, tvorí sa v ich mozgu hormón oxytocín. Čím viac oxytocínu mozog vyprodukuje, tým miernejší je stres. A rozprávanie napomáha produkciu oxytocínu.
To je teda dôvod, prečo ženy toľko rozprávajú práve vtedy, keď sú v strese. Muži majú nižšiu sekréciu oxytocínu, majú sklon sústrediť sa vždy len na jednu vec a na vyriešenie problému. Muži na to, aby sa zbavili stresu, nepoužívajú prúd slov. Mám jednu známu, ktorá rozpráva nonstop a hovorí množstvo úplne zbytočných informácií. Oznamuje každý svoj pohyb, úmysel, všetko, čo práve ide urobiť. Teraz už viem, že sa snaží vyprodukovať oxytocín, aby zredukovala stres.
