„Nech si to tí nenažratí Gréci teraz vyžerú!“ Alebo: „Nech znášajú krízu bankárski špekulanti!“ Na rozdiel od samozvaných expertov ja neviem.
Nie som analytik, ale moja desaťročiami pestovaná intuícia a citlivosť (aj keď je iba umelecká) mi hovorí, že sa dejú veľké veci. Teda aj dejinné, teda aj strašné. Európu znova čosi alebo ktosi unáša – a nevedno, či je to silný býk, alebo chudorľavá krava. Gréci, ktorí stáli na počiatku tejto civilizácie, stoja na rázcestí – konca alebo nového začiatku?
Na rozdiel od iných vyhranených som v tejto otázke rozpoltený: niečo vo mne spontánne vykrikuje, prečo by sme my, Slováci, mali doplácať, po Čechoch, Rusoch, teraz zasa na Grékov a iných južanov? Prečo by som ja, poctivo živoriaci básnik, mal dotovať bruchaté banky?
Iný hlas, menej krákavý, nesmelo podotkne: Vždy si sa cítil byť Európanom, a je to pre teba nielen geografia, ale aj postoj, svetonázor, kresťanstvo, kultúra, civilizovanosť, hodnoty... Európanstvo nie je iba ekonomicky výhodný zväzok, nie je to iba veľgrant, z ktorého všetci črpkajú, je to aj solidarita, synergia, podpora, súdrženstvo, aj keď sa niekedy zvrháva na súdruženstvo. Celé desaťročia nás držalo povedomie, že nepatríme do krvilačnej Byzancie a na zlodejský Balkán, ale do Európy. A teraz to všetko chceme okašľať, aj keď je to iba trápny a nepočuteľný kašlík. Aj mne sú odporní politickí šašovia, všetci tí šarkóziovia, berluskoníci, ale Európu netvo〜〜ria papaláši, ale ľudia dolu.
