Debata o eurovale na Slovensku má stále akademicko-politické rozmery. Krízu v Európe sledujeme ako seriál v televízii, nie ako pohromu v peňaženke. Richard Sulík hrá jednu z hlavných úloh a zdá sa, že je nadšený zo svojho scenára, ktorý mu padol ako manna z neba.
Som totiž presvedčený, že Sulík sa spočiatku „zaťal“, aby sa odlíšil od svojich kolegov v koalícii, pretože potreboval zvrátiť hrozivé preferencie svojej strany. Nechce, aby jeho SaS dopadla ako strana na jedno volebné obdobie. Ako predsedovi parlamentu mu percentá neporastú.
Zistil však, že v úlohe ochrancu daní občanov si v parlamente rezervuje stoličku na ďalších pár rokov. Tvári sa, akoby schválenie či odmietnutie eurovalu bolo riešenie a nie začiatok neistého procesu, do ktorého práve Európska únia vstupuje.
Euroval už dávno nie je o ekonomike, ale o politickom rozhodnutí riešiť dnešnú krízu. Dáva zmysel, ak sa zmení na garanciu, poistku v čase ekonomických problémov – aj tých našich. Či je euroval len kupovanie času, ako tvrdí Sulík, alebo je to aj možnosť a priestor na zásadnú reformu únie a eurozóny, ukáže nasledujúce obdobie. Ako môžeme sledovať politikov bankárov či komentátorov, nik nemá presný recept na riešenie.
Nemá ho samozrejme ani Sulík, prezentuje však svoj postoj, akoby mal vo všetkom jasno – tvári sa ako znalý ekonóm, no koná ako populistický politik.
Vo svojej brožúrke sa nezaoberá zásadnou otázkou: ak nie euroval, tak ako riešiť dnešnú krízu, zachrániť euro a úniu? Ak by mu išlo len o škodlivosť eurovalu, tak by sa spojil s tými, ktorí by ho mohli na Slovensku potopiť – SNS a Smer. To však Sulík odmieta, pretože nechce potopiť vládu a tým aj seba. Nakoniec, aj preto ten črtajúci sa obrat v poslednej chvíli.
