Chcelo by to vidieť do jeho hlavy, a azda ani to by nestačilo...
Nie je jasné, či si je vedomý, že pozícia, ktorú háji, je neudržateľná. V tom zmysle, že jeho zanovitosť nemôže vypáliť dobre ani pre neho, ani pre SaS, ani pre celú koalíciu. A pre Slovensko tiež nie. Nevedno, či je šanca, že mu premiérkin zúfalý nátlak pomôže vstrebať, že tento – ozaj čudný a spochybniteľný - euroval nie je slovenská kauza, ale „sovereign debt crisis“, kde „Slovak vote“ v tejto chvíli očakáva pol sveta.
Len Boh tiež vie, či Sulík má predstavu - alebo či zvažuje takú súvislosť - že do akej miery hlasovanie o dôvere testuje súdržnosť jeho poslaneckého klubu. A vôbec, celej, 250-hlavej, strany SaS. Človeku, ktorý je presvedčený o omyle v európskom múre, sa ozaj nerozhoduje s ľahkým srdcom. Vstupom do politiky a druhej najvyššej ústavnej funkcie však Sulík vzal na seba širšiu zodpovednosť než za pokoj vlastného svedomia.
Situácia je iracionálna. Argumenty, ktoré by v normálnej politike vyhrávali, na Slovensku zvetrávajú v pekelnom kotle emócií, neplatia. Aj Klaus bol proti Lisabonskej zmluve. Ratifikoval ju posledný. Podmienka, ktorú si vymyslel, sa dala splniť....
Ten, kto neprepadol márnosti, že Slovensko je na inom konci vesmíru, si stále myslí, že po tom, až Fico ukojí svoje mocenské i iné pudy, dá šesťdesiat hlasov Smeru k dispozícii. Všade na svete by sa tak stalo. A to v prvom hlasovaní. Karta dôvery akurát zráža dole šancu, aby sme sa presvedčili.
To nie je jediné bremeno, ktoré nevisí na Sulíkovi. Traja jeho vydarení partneri a sám cynický a mocensky nadržaný Smer budú za všetky – eventuálne - negatívne dôsledky zodpovední v miere presne tej, akou sa podieľajú na cifre 115. Pre svet nemusia byť katastrofické, keďže analytici už hlásia, že v prípade slovenského veta sa „šestnástka“ vynájde... Aké budú tie presahy pre Slovensko - a zvlášť v scenári, že euroval sa zázračným lepidlom prežitia eura naozaj nestane - radšej nepredvídajme. Zostáva ešte pár hodín času živiť vieru, že to predsa len akosi dopadne.
