Juraj Hrabko: Aký mandát má vláda?
Pád vlády Ivety Radičovej prináša viacero otázok o tom, akým smerom so Smerom pôjde ďalej život v krajine. Špecifickou je, či majú, alebo nemajú členovia vlády za SaS, z funkcií odstúpiť alebo byť odvolaní. Presnejšie, aký vlastne má mandát vláda, ktorej voliči prostredníctvom svojich zástupcov v parlamente vyslovili nedôveru. Sú ministri ešte ministrami alebo už majú riadiť rezorty štátni tajomníci? Môže vláda bez dôvery ešte o niečom rozhodnúť vrátane opätovného návrhu na schválenie eurovalu? Je premiérka premiérkou alebo je to, „akoby“ bola na dovolenke? A môže minister bez dôvery predkladať v parlamente návrh zákona?
Ústava zreteľne neodpovedá. Ani v článku 115, ani v spojení s ďalšími. Pri demisii uvádza, že keď ju prezident prijme, poverí vládu vykonávaním jej funkcie až do vymenovania vlády inej. Pri vyslovení nedôvery parlamentom len toľko, že ju prezident odvolá. Teda, že vyslovenie nedôvery parlamentom musí, a nie môže, dokonať. Platí teda, že vláda prestáva vládnuť už po strate dôvery v parlamente, a nie až po odvolaní prezidentom, ktorému ani v tomto prípade ústava neurčuje žiadny termín?
Stranícky život ide ďalej vlastnou cestou aj prostriedkami – ako väčšina v parlamente odhlasuje, tak aj bude. Zadanie schváliť euroval je jasné, za akú cenu, však zostáva otázne.
Autor je publicista
Zuzana Wienk: Čo je zjavné
Euroval vo mne oživil poznanie, že vždy budú otázky, na ktoré si nedokážem urobiť kvalifikovaný názor. Ostáva preto len sa rozhodnúť, komu verím, že za mňa bez podlostí nájde správne riešenie. Neverím politikom, že s nami hrajú čistú hru. Ktorá európska vláda by pripustila lacnejšie, ale bolestné riešenie, ak by kríza prišla za jej pôsobenia? Ktorá inštitúcia by nechránila odďaľovaním svoje aktuálne zisky ako špekulanti z BMG? Európske krajiny už roky predvádzajú život nad pomery a masívne odštrajkovanie akejkoľvek potrebnej reformy.
Celá eurozóna s výnimkou SaS sa však rozhodla zásadne zmeniť pravidlá. To je silný mandát. Ak to Slovensko nemôže podporiť, malo by si uvedomiť následky a ísť z klubu von alebo zostaviť väčšinu, ktorá sa pridá (to by sme však nemohli mať v opozícii Smer, ktorého prioritou je podlé bezhodnotové politikárčenie). Lepšiu možnosť zjavne nemá. Len v jej rámcoch sa dá hľadať priestor na balans medzi princípmi a dohodou (potrebným kompromisom). Ak prichádza kríza a táto otázka bude prioritou Európy aj každej vlády, potom štvorlístok s takým rozporom naozaj vládnuť nemôže. Napriek ľútosti nad pádom všetkých zásadných vnútropolitických reforiem.
Jedno je však zjavné aj laikovi. Právny rámec eurozóny je neudržateľným polotovarom. Ak sa rozhodneme ostať dnu, musíme politikov tlačiť k tomu, aby každý centrálny mechanizmus zásadne prebudoval aj seba a prestal nám voličom sľubovať veci, ktoré si nemôžeme dovoliť.
Autorka je programová riaditeľka Aliancie Fair-play
Vladimír Baláž: Stratené príležitosti
Odchádzajúcu vládu určite nemožno nazvať reformnou. Treba jej však uznať, že sa do niektorých reforiem aspoň pustila. Z ekonomického hľadiska boli najdôležitejšie tie, ktoré sa zamerali na dlhodobú finančnú udržateľnosť tejto krajiny: dôchodková reforma, reforma zdravotníctva a daňová a odvodová reforma. Ich osud je teraz nejasný. Nielen preto, že príde iná vláda s inými predstavami o fungovaní štátu a spoločnosti, ale aj preto, lebo sa tá súčasná nechcela dohodnúť s opozíciou o zásadných veciach celonárodného záujmu. Pritom v dôchodkovej reforme bola dohoda veľmi blízko.
Teraz môžeme čakať, že víťazná strana si prispôsobí verejné financie na svoj obraz. Záležitosti ako dôchodkový systém či miesto Slovenska v Európe by nemali slúžiť na prezentáciu straníckych úspechov a politických trofejí. Takéto správanie nás posúva zo strednej Európy na severný Balkán. Pritom sa zdalo, že na Slovensku sa objavujú prvé iskierky štátnického myslenia, napríklad postoj politických strán k zákonu o limitovaní štátneho dlhu.
Budúcu vládu, nech je akákoľvek, čakajú neradostné úlohy. Neschválený štátny rozpočet znamená, že sa bude pokračovať podľa rozpočtu z roku 2011. Bez reforiem v dôchodkovom systéme a zdravotníctve nedokážeme zraziť deficit na očakávaných 3,8 percenta HDP. Nepáči sa nám, že Grécko si žilo nad pomery. Vydáme sa jeho cestou? Európa nám to rada osladí.
Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV
Štefan Hríb: Kto spôsobil pád
Čítam, že Radičovú potopil Sulík. Ale no tak, páni a dámy, analytici, experti a novinári! Volebnú kampaň nech vedú politici, nie my. My skúsme triezvo uvažovať.
Po prvé – vláda padla, lebo Slovensko bolo vtiahnuté do hysterického hasenia nezodpovednosti viacerých európskych vlád a bánk. Ak teda máme byť pri hľadaní dôvodov poctiví, treba si najskôr povedať, že pri kolíske pádu vlády stáli nerozumné pomery v Európskej únii.
Po druhé – vláda padla, lebo koaličné strany nedokázali nájsť spôsob, ako sa dohodnúť. Hovoriť, že neustúpil Sulík, je pochabé. Ak niekto neustúpil, potom všetci štyria. Sulík pritom ostal paradoxne bližšie k programu tejto vlády než zvyšní traja.
