Čo ak sa rozpadne? Po celý svoj dospelý život som bol tým, čo v Anglicku voláme eurofil. Po väčšinu tohto času šla európska história našou cestou. Teraz môže byť na križovatke a už skoro sa môže vydať euroskeptickým smerom. Čo potom?
Najhoršia možná Európa
Za viac ako polstoročie sa inštitucionálna organizácia Európy vyvinula zo spoločného trhu šiestich európskych štátov do širšej a hlbšej únie s pol miliardy Európanov, ktorí žijú v 27 krajinách – od Portugalska po Estónsko, od Fínska po Grécko.
Sedemnásť z nich používa jednotnú menu euro. Medzi dvadsiatimi piatimi krajinami, ktoré sú súčasťou schengenského priestoru, nie sú hraničné kontroly. Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách umožňuje obyvateľom takmer pol stovky krajín vrátane Ruska namietať proti porušovaniu ich nescudziteľných ľudských práv na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu.
Ešte nikdy vo svojej histórii nebola Európa tak zjednotená ako dnes. Nikdy nebolo viac jej obyvateľov slobodnejších. Nikdy predtým nebolo toľko európskych krajín demokraciami, spojenými ako rovnoprávni členovia v tej istej ekonomickej, politickej a bezpečnostnej komunite.
Nič neprikrášľujem. Na našom kontinente je ešte stále neprimerané množstvo chudoby, nespravodlivosti, netolerancie a skutočnej perzekúcie. (Skúste napríklad žiť ako Róm vo východnej Európe.) Ale – parafrázujúc známu poznámku o demokracii od veľkého proeurópskeho konzervatívca Winstona Churchilla – tvrdím, že toto je najhoršia možná Európa s výnimkou všetkých ostatných pokusov o Európu.
Neochota pokračovať
Teraz je všetko toto ohrozené. Zle navrhnutá, príliš rozšírená a nedisciplinovaná menová únia stojí pred nebezpečenstvom rozpadu, jej členovia sa obviňujú a staré rozdelenia pretrvávajú. A čo je podstatnejšie, bývalé politické motory európskeho zjednocovania sa zasekli. Obyvatelia Nemecka, Holandska a iných kľúčových krajín Európskej únie nie sú ochotní pokračovať v ďalšej integrácii, o ktorej si mnohí tvorcovia menovej únie mysleli, že ju treba posilniť.
Obviňujem politikov ako Angela Merkelová z toho, že v tomto prípade neukázali viac vodcovstva. Také vodcovstvo by si vyžadovalo heroický boj za presviedčanie váhajúcej verejnosti v stále ešte (napriek tomu, čo hovoria euroskeptici) suverénnych národných demokraciách. Ak by neboli suverénnymi demokraciami, celý finančný svet – od Washingtonu po Peking – by tento týždeň nečakal so zatajeným dychom na rozhodnutie jednej malej strany v slovenskom parlamente.
Záchrana v integrácii
Všimol som si, že už v deväťdesiatych rokoch sa predpovedali mnohé zo súčasných problémov v eurozóne. V tom čase som bol k menovej únii skeptický. No teraz sa nechcem schovávať za svoj bývalý skepticizmus voči jednej časti väčšieho projektu.
Ako proeurópan, podporujem celý projekt aj napriek jeho nedostatkom. Nedávno som sa podpísal pod výzvu – na adrese http://www.appealforeurope.org/ ju môžete podpísať aj vy – ktorá tvrdí, že eurozónu môže zachrániť len ďalšia fiškálna integrácia a prorastová stratégia.
Na počudovanie, aj euroskeptický britský premiér David Cameron nedávno povedal pre denník Financial Times, že Nemecko a Francúzsko by mali vystreliť z bazuky, aby presvedčili finančné trhy, a tak ochránili eurozónu. Je to ako keby Wellington želal Napoleonovi úspech v konsolidácii jeho kontinentálneho impéria – ale mimoriadny čas prináša aj takéto rozkošné momenty.
