Ak ide človek „contra torrentem“, ak pláva proti prúdu sám, v mene svojho presvedčenia a názoru, pripravený vziať na seba (ako to vídať v ušľachtilom disidentstve) aj všetky nepriaznivé následky, vyplývajúce z jeho výnimočného konania, možno ho za istých okolností nazvať hrdinom.
To, čo je v takomto individuálnom konaní obdivuhodné, sa vo viacerých kontextoch, najmä v politickom, stáva deštrukciou. Ako inak možno nazvať to, čo sa odohralo v posledných dňoch na našej politickej scéne.
Principiálny postoj jednej strany v kontexte vládnej koalície i v kontexte sedemnástich štátov eurozóny možno iba ťažko pokladať za hrdinský už len preto, že má dezintegračné intencie, ktorých prvým dôsledkom je pád vlády. Zmysluplným hrdinstvom sa mi nezdá ani to, keby sa ekonomicky závislé a chudobné Slovensko ako jediná krajina eurozóny postavilo aj za cenu izolácie proti eurovalu.
Napriek všetkým katastrofickým scenárom a oprávneným výhradám mi to pripadá ako avantúra a istý, veľmi špecifický druh ekonomického nacionalizmu, ktorý pádom vlády prinajmenšom spriechodnil trasu k inému, pomaly už zabúdanému ceremoniálnemu, mýtickému, vulgárnemu a xenofóbnemu nacionalizmu. Ak k tomu dôjde, s radosťou ho akiste uvítajú ako jednu zo svojich agend aj nacionalistické sily našich južných susedov. Okrídlená ľudová múdrosť, že nielen chlebom je človek živý, akoby sa dostala v dnešnej situácii úplne na okraj. Zrejme nadobudne väčšiu legitimitu arogancia a „suterénnosť“. Na tlačovej konferencii o páde vlády sa predstaviteľ strany hlasujúcej zhodne s liberálmi proti eurovalu vyjadril: „Dobre, že táto vláda odchádza do psej matere.“
