Keby sme žili v Česku alebo Nemecku, súčasná anarchistická fáza vládnej krízy by sa nám prežívala ľahšie. Jednak by sme mali lepšiu ústavu, jednak by sme nemali za prezidenta Ivana Gašparoviča.
Spôsob, akým ústava upravuje vyslovovanie (ne)dôvery, je ikstým dôvodom nemať príliš veľkú dôveru v ňu samotnú. Porovnajme si, ako sa s kolapsom kabinetu vyrovnali tvorcovia podobných dokumentov smerom na západ od nás.
Česká ústava hovorí, že ak Poslanecká snemovňa zamietla vláde žiadosť o vyslovenie dôvery alebo jej vyslovila nedôveru, musí vláda podať demisiu. Iba v prípade, že ju sama nepodá, odvolá ju prezident. V prípade demisie aj odvolania platí, že prezident odchádzajúcu vládu poverí vykonávaním jej funkcií až do vymenovania novej.
V Nemecku zasa platí, že ak väčšina v Bundestagu nevyjadrí vláde dôveru, prezident ho môže na návrh kancelára rozpustiť, čo znamená nové voľby. Právo rozpustiť Bundestag zaniká, ak sa väčšine poslancov podarí zvoliť nového kancelára. Nemci majú aj praktické ustanovenie, že od podania návrhu do hlasovania musí uplynúť aspoň 48 hodín, čo by možno aj SaS pomohlo domyslieť, čo vlastne ide urobiť.
