Suverenistom súcim na slovo

Pre človeka, ktorý bol silne rezervovaný k samotnému prijatiu eura (zvlášť k skorému dátumu) a kritický k eurovalu vtedy, keď Richard Sulík netušil, že čosi také existuje, je spor so suverenistami utrpením. Viesť ho však treba, lebo ich argumenty a rétorika sú nebezpečné.

Hodnoty a princípy sú najvyššie orientačné tabule na cestách, ktorými kráčame v politike. Nie sú však jej zmyslom. Tým je zlaďovanie záujmov a urovnávanie konfliktov tak, že popri princípoch, z ktorých nespúšťame zrak, najvyšším cieľom je dobro celku, čo nám dal mandát.

Zmiešať „kvalitu“ eurovalu, otázku viny za dlhy, aroganciu euroelít, a podobne, a podobne, s politickým odmietnutím tohto inštrumentu, je ortodoxia viery. Nepochopenie účelu, pre ktorý v tej politike vôbec sme.

Zlyhanie, ktoré sa netýkaJána Slotu

Debata o geopolitických dôsledkoch je abstraktná. Scenáre budúcnosti sú nieže nespočítateľné, ale také rozvetvené, že všetky ani nevidieť. Čisto intuitívne a na základe všetkých skúseností, ktoré ponúkajú dejiny, je však možné postulovať: Ten, kto forsíruje kroky, ktoré majú potenciál vzdialiť krajinu od centier slobody, voľného (?) trhu a dodržiavania ľudských práv, je neschopný rozlíšiť to, o čom najviac reční - národný záujem.

Tu leží zlyhanie, ktoré sa netýka, samozrejme, Jána Slotu. Týka sa ozajstných priateľov demokracie, ktorí ako naplnenie života v slobode objavili využitie práva veta tam, kde „reálpolitika“, fyzikálne zákony sveta, v ktorom žijeme, hovorili, že je to nemožné. Stačila im viera, že pravda je na ich strane.

Pozor. Toto nie je o práve SaS držať sa svojho názoru. Tobôž nie o legitimite demokratického procesu v Národnej rade. Je to o samotnom názore, nebezpečenstve mýtov a mystifikácií, ktoré sú v jeho základe.

Nechcime vidieť

Problém nie je s eurovalom, ktorý je zlý a nesprávny. (Dlhodobo takmer iste, krátkodobo nemusí.) Problémom je ekonomický nacionalizmus, ktorý protivalová rétorika „lenivého Gréka“ verzus „chudobného Slovenska“, čo údajne urobilo reformy, vyčistilo bankový sektor a podobne, živí v širokej populácii. Je klišé opakovať, že Slovensko je úplne otvorená ekonomika.

To však do možno dlhých rokov krízy, ktorá prichádza, tiež znamená, že všetky vlastenecké reči tohto typu, ktoré sa vedú nielen tu, ale aj v Nemecku, Rakúsku, Česku atď., zvyšujú riziká uzavretia sa ekonomík, obranárstva a protekcionizmu. Teda vývoja, ktorý by bol pre Slovensko zničujúci. Nechcime vidieť, čo dokáže taký pád HDP o päť percent na päť rokov, lebo až uvidíme, bude neskoro preklínať sa, prečo sme živili mýty a vášne, ktoré nám škodia.

Bankový populizmus suverenistov pestuje podhubie pre „occupy Wall Street“ na Slovensku. Ak už aj pravica a nielen Fico toto hlása, nie je čas na revolúciu? No nie.

Niežeby bankári neboli namočení, ale ak zákony priamo písali, že štátne dlhopisy sú bezriziková investícia, a „preto netreba proti nim vytvárať rezervy“ (Ľuboš Pástor, University of Chicago), a penzijné fondy mali zákonom prikázané ich nakupovať, tak nie je cynickým populistom politik, ktorý ešte aj lžami o vysokom úročení a iným demagógiami pracuje na spoločenskej vzbure?

Vraj nevinné Slovensko

Azda najzákernejší z „argumentov“, prečo vystúpiť z múra, je o tom, ako sa Slovensko nevinne vyskytlo v kríze dlhov, s ktorou nemá nič spoločné. Prekročme, že vzťah k Európe – politikov, ich širokej klientely i pracujúceho ľudu – ide cez žalúdok, respektíve zázračné slovo „čerpanie“.

Napríklad tie reformy – vrátane bankovej privatizácie – robilo Slovensko pre seba, nie pre Brusel. A čo sa týka napríklad „dodržiavania pravidiel“, tak trojpercentné kritérium deficitu splnilo raz – pred prijatím eura. O chlp, a to pri raste takmer 10 percent HDP.

Predovšetkým však vzostup prosperity na Slovensku, čo je nesporná realita nultých rokov, sa nedá odmyslieť a izolovať od gréckeho dlhu. Slovensko je čistým beneficientom toho istého dlhového a inflačného rautu, v rámci ktorého sa valili lacné peniaze do Grécka, Španielska, Írska, Portugalska presne tak, ako investície na Slovensko.

Úverová expanzia, ktorú hnali politici v mene vyššieho HDP a vlastného znovuzvolenia, vytvorila v Európe a globálnej ekonomike jednu a tú istú bublinu, ktorá nútila držiteľov voľných zdrojov hľadať investičné príležitosti. Raz ich našli v Grécku, inokedy na Slovensku. Inak povedané, keby bol grécky či portugalský dlh nižší, i slovenská súčasnosť by bola chudobnejšia. Spojené nádoby.