Keď sa nemeckí kresťanskí demokrati pred hlasovaním o eurovale začali hrýzť, vznikla nezvyčajná situácia. Nezvyčajná jednak v tom, že strana, ktorá je názorovo obyčajne homogénna, odrazu až taká homogénna nebola, a aj v tom, že debata sa preniesla do vulgárnej úrovne, ktorá je nemeckej politickej scéne cudzia.
Denne prenikali na verejnosť informácie o vnútrostraníckej šikane, ktorej boli odporcovia eurovalu vystavení. Kolegovia s odporcami nekomunikovali. Ani len do bufetu s nimi nechceli chodiť. Šikana napokon eskalovala kuloárnou hádkou prešpikovanou osobnými invektívami, ktorá mala na krajinu účinok šokovej terapie.
I tak še da
Bolo jasné, že vo vláde sedia tí, čo eurovalu dôverujú, i tí, čo o ňom pochybujú, oba prúdy reprezentujú inteligentní ľudia, spor, kto má pravdu, sa nedal vyriešiť. Čo sa však riešiť dalo, bol spôsob komunikácie oboch táborov. Všeobecné rozčarovanie a tlak verejnosti na politikov boli také silné, že napokon museli zaznieť verejné ospravedlnenia medzi rivalmi a ochota spolupracovať aj v prípade rozdielnych názorov.
Na Slovensku súboj o euroval prebehol inak, nedozvedeli sme sa, kto vynadal pred hlasovaním komu, kto s kým nebol na obede, vieme však, že nám padla vláda a vieme, kto s kým nechodí na obed teraz. Vieme, že politici, ktorí spolu vládli, dnes vedú diškurz o tom, kto je neschopnejší, kto viac zlyhal, kto v politike nemá čo robiť. Rovnako vieme, že verejnosť sa pridala, hľadá vinníka a žiada potvrdenie tej či onej pravdy.
