Advokáti viac ako na silu svojich právnych argumentov stavili na ovplyvňovanie verejnej mienky. Podľa advokáta Trokana by dokonca slovenské súdy mali postupovať podľa precedensu v prípade Michala Kováča ml., ktorého viedenský súd odmietol vydať na základe medzinárodného zatykača do Nemecka. Podsúvanie verejnosti, že Lexa bol na Slovensko zavlečený rovnako ako slovenský občan do Rakúska, majú otupiť udalosti z roku 1995 a navodiť dojem, že Lexovi aj Kováčovi ml. sa stalo to isté. A že sú v podstate fifty-fifty.
Medzi oboma prípadmi však existuje mohutný rozdiel. Napríklad v tom, že Ivan Lexa nebol zavlečený, ale vyhostený. Ďalší, že po údajnom zavlečení vyzeral úplne inak, ako Kováč ml. po zavlečení do Rakúska. Dve vedľa seba uverejnené fotografie dvoch zavlečených osôb by zreteľne odhalili rozdiel medzi zavlečením údajným a skutočným.
Vyšší krajinský súd vo Viedni vo februári 1996 odôvodnil svoje rozhodnutie nevydať Kováča ml. do Nemecka, ale umožniť mu návrat domov aj slovami: „Michal K. bol zbavený slobody a násilím prevezený do Rakúskej republiky s vedomím úradov SR, a to prostredníctvom jej podriadenej organizácie, resp. osobami konajúcimi pre ne, aby sa týmto spôsobom umožnilo jeho vydanie do Nemecka“. A o tom, že prišlo k porušeniu ústavného práva Kováča ml., rozhodol na jeseň toho istého roka Ústavný súd SR - porušovateľom bolo Ministerstvo zahraničných vecí SR.
