A ešte, že nad odpoveďou nebude príliš rozmýšľať, pretože keby bolo jeho mlčanie pridlhé, mohlo by sa to nevesty veľmi dotknúť. Skrátka, v niektorých životných situáciách sme si zvykli počúvať len jeden typ odpovede a inú si ani nepripúšťame.
A keď náhodou namiesto „áno“ príde „nie“, považujeme to za dosť dobrý vtip, ale práve len vtip, ktorý ani nie je myslený vážne.
Keď ide o svadbu, prosím. Napokon, prečo by novomanželia stáli pred oltárom, ak by nehodlali povedať „áno“? Život je však zákerný v tom, že často pre pohodlnosť máme tendenciu škatuľkovať a paušalizovať – aj keď nejde práve o svadbu.
Takže, keď si Íri pred časom drzo trúfli povedať „nie“ Lisabonskej zmluve, Európa nasadila výraz, ktorý bez slov hlásal: „My predsa vieme, že sa radi predvádzate, ale teraz na to práve nie je vhodný čas, tak si to dáme ešte raz a naostro“. A Íri museli hlasovať znovu a „lepšie“. Európa si iný variant nepripustila.
