Na úvod niečo pre fanúšikov Richarda Sulíka: francúzske banky netreba zachraňovať preto, „že si z nich niekto urobil kasíno a chce si udržať plat milión eur“.
Takéto zjednodušenia si môžu dovoliť jedine politici, ktorým na opisovanie svetového poriadku stačia jednoducho znejúce tézy typu, že staré dlhy sa neriešia novými a platiť za chyby druhých je nespravodlivosť. Ale kto sa nechce ochudobniť o zaujímavejšiu debatu a žiť do konca života v paralelnom vesmíre, bude musieť svoje obzory roztiahnuť za plochu detského pieskoviska.
V prvom rade to predpokladá zmieriť sa s tvrdením, že banky nie sú firmy ako každá iná. Každá iná firma nikomu nepožičia peniaze na kúpu bytu alebo na rozbehnutie firmy. Keby na svete neexistovali pôžičky (a teda aj dlhy), žili by sme v spoločenskom zriadení, aké teraz požadujú protestujúci z Wall Street a o aké sme sa tu doma pokúšali štyridsať rokov.
Kto nájde dosť ochoty prijať myšlienku, že svet na svoj rozvoj potrebuje okrem dobrých myšlienok a šikovných rúk aj kapitál v podobe požičaných peňazí, má nádej, že prežije bez duševnej ujmy aj aktuálnu európsku polemiku o rekapitalizácii bánk. Okrem morálneho má totiž aj veľmi praktický rozmer.
Ak necháte, aby si európske banky vyrovnali svojich „špekulatívnych“ 130 miliárd eur pôžičiek gréckej vláde len a len s gréckou vládou, môžete tie peniaze rovno vymazať z finančnej mapy sveta, a to v priebehu niekoľkých minút, ktoré by tlačové agentúry potrebovali na publikovanie správy, že za najbližšie splatné grécke dlhopisy nedostane nikto ani cent.
Koľko času by bolo treba na vymazanie ďalších miliárd z dvoch biliónov eur, ktoré majú banky v dlhopisoch ostatných problémových krajín, je otázne. Isté je, že by bankový sektor prišiel o dosť peňazí na to, aby stratil schopnosť ďalej fungovať ako povestné mazadlo ekonomického stroja. Aké by to malo politické a sociálne dosahy, si nedokážu predstaviť nielen voliči internetových strán. Ani obrázky z horiacich, špinavých a už aj trochu krvavých Atén na to nestačia.
Vďaka tomu, že v Európe zatiaľ víťazí praktické hľadisko pred morálnym, je relevantná debata skôr o tom, v akej výške a kto má pomôcť bankám prežiť neschopnosť štátov splácať svoje dlhy. Pravdepodobne to nakoniec budú všetci, teda akcionári bánk, čínski špekulanti, euroval a samozrejme daňoví poplatníci.
No aj pri pesimistických odhadoch (do 300 miliárd eur) sme na tom lepšie ako vo svete, v ktorom nefungujú banky, nehovoriac o tom, že banky po páde Lehman Brothers ukázali, že pomoc dokážu vrátiť.
Ale odsunutie morálneho rozmeru na druhé miesto neznamená, že ho treba ignorovať. Sulík má pravdu v tom, že ak Európa má mať zmysel, musí sa naučiť prestať klamať samu seba. Škoda len, že celá pravda nie je až takáto jednoduchá.
