Mám ju rád a tak aj o nej budem písať. Ak ma pamäť neklame, prvýkrát som ju uvidel v „revolučnom dome“ VPN na Jiráskovej ulici. Štíhla žena s blonďavou ofinou sedela za stolom medzi bradatými revolucionármi a uvádzala jednu z početných tlačových besied.
Úžasná žena
Mnohí z nás, ktorí práve tu začínali svoje novinárske kariéry, si pri pohľade na ňu vybavovali aj iné veci ako politiku. A ja som patril medzi nich.
Ale odvtedy už ubehlo viac ako dvadsať rokov a z tejto neznámej ženy sa stala prvá premiérka Slovenskej republiky. Medzi tým sa stačila stať profesorkou, vdovou, ministerkou práce a sociálnych vecí a kandidátkou na hlavu štátu. Dosť na také krehké žieňa.
Neboli sme ani kamaráti v zmysle, že by sme sa pravidelne stretávali. Nikdy som nebol u nej doma a naše stretnutia boli skôr náhodné. To skôr s jej Stankom sme občas zašli na pohárik a preberali sa v hnoji mečiarizmu.
Bol to úžasný človek a mal úžasnú ženu. Rovnú, nepodplatiteľnú s akýmsi zvláštnym citom pre spravodlivosť. Pamätám si, čo hovorili o nej študenti, ktorým prednášala na vysokej škole ešte v čase, keď tu vládli komunisti.
Boli to slová uznania za to, že sa im pokúšala v tom boľševickom marazme otvárať okná do slobodného myslenia. A to v tých časoch nebolo málo.
