Ani sme si nevšimli, ako obratne bola celá tereziánska kauza vmanipulovaná do jednoduchého konfliktu. Na jednej strane stoja odborníci, tí, ktorí holdujú umeniu, ktorému aj tak nikto až tak celkom nerozumie. Na strane druhej staromilský spolok, ktorý chce v meste postaviť imperiálnu jazdeckú sochu majestátnej ženy z kararského mramoru.
Ten „secesný“ spolok, ktorý už vysadil na „mierku“ do prastarých črepníkov pri ceste pár konvenčných priesad, aby tam, pred oči všetkým, zapichol svoju tabuľku.
Alebo inak: škaredí čierni Štúrovci, ktorí sa vďaka Holčíkovej dlaždičkovej posadnutosti ocitli v strede pustého námestia verzus pekná biela Mária Terézia uprostred zelene. Pri takto rozdaných kartách rozumný argument primátora o tom, že nechce nadradiť monarchiu odkazu štúrovcov, vyznieva až previnilo a akosi nemiestne spiatočnícky.
