Ak sa staneš maliarom, jedna z vecí, ktoré ťa prekvapia, je, že maľovanie a všetko s ním spojené je vlastne ťažká fyzická práca. Ponechajúc bokom duševnú drinu a sústredené premýšľanie, tvorba vyžaduje značné fyzické úsilie a to každodenne.
(Van Gogh svojmu bratovi Theovi v marci 1882)
Nekončiaca puberta
Uprostred fantastického koncertu (Return To Forever 4, Beacon Theatre, New York City, 13. augusta 2011) s hviezdnou až legendárnou zostavou (Chick Corea, Lenny White, Jean-Luc Ponty, Stanley Clarke, Frank Gambale) si bubeník Lenny White zobral mikrofón a povedal: „Nie sme v rebríčkoch. Nenatočili sme hudobné video.
Nad našou hudbou nikto nevykrikuje vulgárne texty a netvári sa, že je to cool. Nemáme virálny marketing ani vás nebudeme ostrekovať vodou. Napriek tomu máme vypredané sály na svetovom turné vrátane tejto v New Yorku.
Je to vďaka vám, ktorí ste prišli a prichádzate na naše koncerty už takmer 50 rokov. A vy aj viete, prečo na tieto koncerty chodíte – pretože my nehráme hudbu malých detí pre chlapcov a dievčatká, ale hudbu dospelých pre dospelých.“
Dosť som sa začudoval, s akou presnosťou a jednoducho bubeník definoval problém sveta nielen hudobného, ale vlastne celého. Generácia, ktorá svet práve začala ovládať, totiž vykazuje jednu pozoruhodnú vlastnosť – jej puberta sa akosi nechce skončiť.
Fyziologicky vyspeli už dávno, ale duševne majú stále 13, so všetkými príznakmi – absencia zodpovednosti, potreba okamžitého uspokojenia každej požiadavky bez investície akejkoľvek námahy, žitie len pre moment, bez ohľadu, názoru či poznania toho, čo im predchádzalo a bez pomyslenia na prípadnú budúcnosť, spolu s dávkou pseudobudhistickej nirvány zo zotrvávania v dobre „zhulenej“ prítomnosti. Všetko je dovolené, pretože Pravda aj tak neexistuje.
Nebudhistické ambície
V sicílskom dialekte zase neexistuje budúci čas – pretože ľudia tam žijú len v prítomnosti a robiť nejaké plány je v takom teple zbytočné. Nič sa nikdy neurobí. Iniciatívu musí prebrať mafia.
Nebol by to zlý koncept pre zopár sociopatov, ktorí obmedzujú svoju existenciu časovo i priestorovo, ale bohužiaľ, ľudia s touto predstavou začínajú kontrolovať politiku a ekonomiku – a podľa toho to aj začína vyzerať.
Veční tínedžeri, nech už majú 30 či 40, koncept tvrdej práce a zodpovednosti vehementne odmietajú. Keďže všetci aj tak umrieme a nikto nevie kedy, najlepšie je na všetko sa vykašľať. To všetko za predpokladu, že sa niekto usilovnejší postará, aby tí, čo žijú len pre seba a pre súčasnosť, nepoumierali od hladu, pretože napriek prenikavo budhistickému postoju k životu majú úplne nebudhisticky vysoké ambície a požiadavky na osobný komfort a materiálne vybavenie nielen teraz, ale dokonca aj v budúcom roku, aj keď ten vôbec nemusí prísť.
Dovolenku na Maledivách na budúcu jeseň treba naplánovať v každom prípade a aj keď je cesta dôležitejšia ako cieľ, na Slnečné pobrežie v Bulharsku predsa nepôjdu.
Inflácia informácií
Digitálna technika a počítačové hry ich odnaučili potrebe premýšľania. Pokojné absorbovanie informácií počúvaním ich už neuspokojuje, lebo ho nemôžu kontrolovať a ovládať myšou.
Tvorba už nie je výsledkom premýšľania a nových myšlienok, ale koncept a cut and paste, teda pozliepanie starých vecí. Na vymýšľanie niet času pre žúrky a to, čo sa dnes označuje slovom tvorba, nemá s významom toho slova takmer nič spoločné. Ako hovorí jeden z gigantov ducha slovenského hiphopu o tvorbe a hudbe: „... celé to je iba o kamarátstvach a zábave...“ A pritom ešte aj Larry King má lepšie traky.
Zhromažďujú sa informácie (väčšinou úplne zbytočné), nie myšlienky a vedomosti. Správa o tehotenstve populárnej speváčky dokázala vyvolať prúdenie virtuálnych písmeniek o hustote 1260000 znakov za sekundu. Hej, deväťtisíc ľudí za sekundu považovalo za potrebné tweetovať úplnú banalitu.
Inflácia informácií znižuje ich význam, čím viac ich dostávame, tým menej si ich pamätáme a znižuje sa naša schopnosť rozlíšiť podstatné či kvalitné od balastu. A tak isto je to s umením – keď je každý bloger spisovateľ, každý kto postuje obrázky na Facebook fotograf a každý DJ hudobník, Bach prestane byť zjavením, ktoré nemá obdobu a začne byť nezaujímavým ujkom, ktorý stále niečo písal.
A vo chvíli, keď strácame kontakt s tým, z čoho sme všetci vyšli, pripravujeme sa takmer o jedinú kotvu, ktorú v tejto aj tak ťažko pochopiteľnej existencii máme. Strácame aj tú malú ilúziu o čase ako o procese a meníme sa na podenky.
Ignorácia histórie
Predstierané nadšenie z totálnej demokratizácie kultúry je len súčasťou cisárových nových šiat. Už aj publikum, ktoré si cielene a pôvodne aj nadšene prišlo prednedávnom do Brooklynu vypočuť sláčikové kvarteto Kronos, sedelo vydesene a takmer nikto ani nezatlieskal, keď sa kvartetisti bez jediného sláčika zúfalo snažili predať postmoderne konceptuálnu hudbu (trieskanie do popolníc a „hru“ na elektrickú brúsku), vytvorenú nadšeným tínedžerom, ktorý si nevšimol, že podobné veci zahynuli smutnou smrťou pred 50 rokmi a vysmieval sa z nich už Nevedko v Slnečnom meste.
USA Today uverejnili tínedžerský úvodník o tom, že Šostakovič a podobné klasické nezmysly ako zbory a orchestre sú dnes irelevantné, lebo každý si môže skomponovať vlastnú hudbu doma prostredníctvom applovskej aplikácie Garage Band a vrcholom tohoto podnikania sú potom speváci v seriále Glee.
Presne. Ibaže všetci tí speváci na Glee, keďže naozaj spievať vedia, majú klasické školenie, ktoré obsahuje aj hlupáka Šostakoviča. Vynechať všetko netechnické zo vzdelania, torpédovať dôležitosť a hodnotu umenia znamená len to, že ľudia budú ignorovať celú emocionálnu históriu ľudstva, empatia prestane existovať a medziľudské spojenia sa obmedzia na elektronické.
Čitateľka žiadala redakciu Village Voice o radu čo má robiť, keď jeden z jej známych posiela esemesky v čase, keď mu poskytuje orálny sex. Redakcia radila vytrhnúť mobil z rúk previnilca, pretože je riziko, že vysiela „blowjob“ v priamom prenose svojim priateľom.
Nechýba veľa času do okamihu, keď sa na web začnú pripájať okrem očí, uší a končatín aj genitálie.
Mať rád sám seba
Čakaním na bootovanie a downlodovanie sa u tínedžerov vyvinula agresívna netrpezlivosť a potreba okamžitého uspokojenia. Ak uspokojenie nepríde, dostaví sa frustrácia či depresia, ktorú treba riešiť opäť nie premýšľaním, ale chemicky alebo za pomoci postmoderno-analytických šamanov, ktorí vedia zásadnú vec – za 150 dolárov (eur) na hodinu treba povedať klientovi to, čo zistíme, že chce počuť.
Nič tak nedokáže doručiť okamžité uspokojenie i upokojenie ako analytik, ktorý vám vysvetlí, že za všetko zlé vo vašom živote je zodpovedný niekto iný. Terapeut sa nepripraví o peniažky tým, že by vám povedal, že zodpovednosť za život dospelého človeka nepreberie nikto a hľadanie vinníkov je stratený čas. Na svete žilo a žije veľa dobrých ľudí, ktorí robia dobré veci napriek tomu, že sa im v detstve či aj v dospelosti stali veci zlé. Alebo práve preto.
Súčasťou pubertálneho konceptu je aj zásada „mať rád sám seba“, čo je opäť len iný názov pre nechuť či neschopnosť čokoľvek na sebe meniť (čomu predchádza priznanie vlastných nedostatkov či neprávnych krokov, ďalšia vec, ktorú tínedžeri zásadne nerobia) a zároveň to chcieť od každého naokolo.
Automatický nárok na všetko
Strach pomyslieť, že tínedžeri budú mať alebo už dokonca majú deti. Tak ako si sami o sebe nedokážu vypočuť čokoľvek negatívne alebo dokonca ani dobre mienenú radu, ktorá im nepasuje do šablóny a radšej prerušia styky s každým, kto ohrozuje ich imaginárne šťastíčko, tak sú pobúrení a neschopní akceptovať fakt, že ich deti nedostanú dobré známky, ak sa neučia a majú problémy, ak robia len to, čo sa im páči.
Generácia týchto rodičov je nočnou morou učiteľov, len sa ich opýtajte. A ak sa porozprávate so sociálnymi pracovníkmi, ktorí pracujú s problematickejšou časťou pubertálnej populácie, vydesíte sa viacej ako pri pohľade na stav burzových akcií. Generácia tínedžerov vyrastá s pocitom entitlementu – automatického nároku na všetko – a keď to nedostane, tak je zle. Od psychoanalýzy až po rozbíjanie výkladov a podpaľačstvo. Mám možno šťastie, že sa finálnych výsledkov tohoto konceptu v globálnom rozmere už nedožijem.
Sladká bezstarostnosť
Veční tínedžeri sú orientovaní na súčasnosť a nie na budúcnosť a nezaujímajú ich dôsledky ich činov, či pre nich samotných, alebo pre okolie. Niektoré výsledky sa už dostavili, bohužiaľ, pre všetkých. Ešte aj nešťastné finančné deriváty, ktoré čiastočne zapríčinili krízu s koncom v nedohľadne, sú výsledkom snahy po okamžitom uspokojení.
Tínedžeri sú opojení skvelou, aj keď z veľkej časti iluzórnou súčasnosťou a eufóriou, ktorá pramení z vydávania minimálnej námahy v očakávaní maximálneho výsledku. Seba samých aj všetkých naokolo sa snažia presvedčiť o tom, akí sú šťastní, pričom šťastie pozostáva väčšinou z návykových substancií a autosugestívne odôvodneného dolce far niente.
Dokonca aj smrť a samovražda sú v pubertálnom ponímaní niečím, čo si treba užiť. Pastor Mark Rife (človek, ktorý by mal dávať ostatným návod ako žiť!), fascinovaný popkultúrou a povrchnými informáciami, urobil zo svojej samovraždy, ktorú demonštratívne a online plánoval tri roky, postmoderné konceptuálne performance. Treba len dúfať, že ho ďalší nebudú nasledovať a budú radšej žiť ďalej po svojom – neuvedomia si, čo robia – predtým než príde Ferlinghettiho funebrák.
Dedkovské hundranie?
Je to jednoduché – ľudia, ktorí pre svet urobili niečo naozaj hodnotné, trvalé a všeobecne platné, to urobili po tom, čo investovali veľké množstvo hodín, energie a námahy do sebazdokonaľovania.
Teória Malcoma Gladwella o tom, že za každým hodnotným úspechom je 10000 hodín prípravy a za každým obrovským a včasným úspechom je šťastná zhoda okolností, ktorá danému človeku umožnila absolvovať tie hodiny zavčasu, bola potvrdená veľakrát. Rovnako bolo potvrdené aj žalostné zlyhanie opačného – pubertálneho konceptu.
Samozrejme, odkedy sa ľudia naučili vyjadrovať myšlienky slovami, odvtedy je známy a populárny koncept hundrania starnúcich dedkov na nastupujúcu generáciu a možno sa práve dopúšťam štandardného a o to trápnejšieho omylu, aj keď niektorí historici tvrdia, že úpadok západnej civilizácie sa začal už v 14. storočí.
V môj prospech hovorí akurát to, že voči bolestne uškriekanej prázdnote so značkovými slnečnými okuliarmi existuje paralelne aj alternatíva a zatiaľ funguje oveľa účinnejšie.
Bude ich dosť?
Aby som nekončil negatívne – na tom istom koncerte hrala predkapela Dweezila Zappu (Frankov syn) hudbu jeho otca.
Potvrdilo sa niekoľko vecí – hodiny, ktoré investoval do prípravy Frank, rezultovali v tom, že jeho hudba je stále aktuálna a prináša ostatným pôžitok. Hodiny, ktoré do prípravy investoval Dweezil a mladí v jeho kapele, rezultovali v tom, že ju hrajú ešte lepšie ako originál a úplne ma dostali – napriek tomu, že nie som veľký rockový fanúšik.
V každom prípade sa ukázalo, že ľudia vo fyziologicky pubertálnom alebo tesne postpubertálnom veku sa dokážu správať úplne nepubertálne a veria tomu, že v prítomnosti treba niečo hodnotné urobiť a nejde to inak ako tvrdou a dlhou makačkou. Pre seba, pre iných, ba dokonca aj pre budúcnosť. Otázka je, či ich bude dosť.
Peter Breiner (1957)
je klavirista, skladateľ a dirigent. Žije v New Yorku.
