Ľudia so syndrómom Jana Husa by nemali liezť do politiky. S povestným „Tu stojím a nemôžem inak“ zvyčajne zablokujú jedinú schodnú cestičku a dokonale umŕtvia pohyb.
Lenže akokoľvek smutne dnes politika vyzerá, predsa len ešte predstavuje životnú aktivitu. Predkladá jeden z posledných pokusov o dialóg. Možno kdesi v úzadí aj so staromódnym sloganom „Demokrace, toť diskuse“. Stále v nej napriek všetkému ostáva čosi z príslovečného umenia možného.
A ak taký intelektuálny rigor mortis ako brzda navyše demonštruje svoju integritu a cnosti, je to nechutnejšie, než keby nonšalantne lepil žuvačku na výčapný pult. (Ale nemýľte sa, platí to rovnako pre Vás, pán šepkár Paška či Beau Brummell Kaliňák, nehovoriac o Jeho Spasiteľskej Veľkonamosúrenosti. Vaše dinosaurie odzemky pri mesiačiku nie sú o nič gustióznejšie. Skôr naopak).
Človek si čoraz väčšmi uvedomuje, aké smiešne je hľadať zmysluplné vysvetlenie v politologických štúdiách a analýzach. Zrodili sa nám iluzionisti Copperfieldovho formátu, ktorí manifestujúc vlastný charakter nedávno dôvtipne za seba dali upáliť vládu, reformy a nádeje naivných voličov.
