Myslím, že sa trochu viem vžiť do situácie Ivety Radičovej. Keď mi revolučné vedenie Verejnosti proti násiliu ponúklo svojho času post predsedu vlády, zúfalo som sa tomu bránil i ubránil. Ako akademický človek som sa na to vôbec necítil, hoci vtedy ešte ani zďaleka neboli na našej politickej scéne také zvlčilé pomery, aké tam vládnu teraz.
Preto som po rokoch obdivoval odvahu kolegyne profesorky Ivety Radičovej, keď na tú žeravú pôdu vstúpila a takúto ponuku prijala. Je to ako odísť na inú planétu.
Pravdaže, nebola prvým človekom, ktorý u nás prestúpil z akademického postu na vrcholový post politický. Koncom komunistickej éry tu bol, napríklad, profesor Peter Colotka (premiér), hneď po prevrate profesor Milan Čič (premiér) a po ňom aj docent Ivan Gašparovič (generálny prokurátor ČSSR, predseda NR SR, prezident SR). Žiadny z nich sa však neprezentoval nijakou pozoruhodnou akademickou kariérou. Stali sa „významnou osobnosťou“ až v politike, s ktorou aj odišli či odídu.
