Radosť z očakávaného konca západného kapitalizmu je predčasná a najmä naivná. Nenahradil by ho totiž spravodlivejší ekonomický model, skôr brutálny kapitalizmus čínskeho typu.
Príchod krízy sprevádzali varovania, že ekonomické ťažkosti a ich sociálne dôsledky prinesú vzostup extrémistov. Boli oprávnené až na jednu drobnosť: i vďaka mentálnym koreňom a skrytým či otvoreným sympatiám väčšiny intelektuálov sa hovorilo len o hrozbe pravicového extrémizmu a mlčalo sa o rovnako logickom a nebezpečnom raste extrémizmu ľavicového.
Oba extrémy sú pritom rovnako protisystémové (čo zakrývajú rovnakými heslami o nastolení ozajstnej demokracie), oba predkladajú podobne zjednodušený výklad príčin krízy a nejakého ústredného nepriateľa, čo za všetko môže. „Riešenie“ pri oboch nahrádzajú rovnako povrchné heslá a nesplniteľné sľuby založené na rozdávaní z cudzieho a najmä z toho, čo jednoducho nebolo a nebude vyprodukované.
Obe živia rovnaké emócie od čiastočne oprávneného pocitu krivdy, hnevu a strachu z budúcnosti cez frustráciu, že za mňa spoločnosť nedokáže vyriešiť moje problémy, až po závisť, že z konzumu nemám taký podiel, aký by som si podľa seba zaslúžil. Plus nenávisť, že sú na tom iní (právom či nie) lepšie.
Ľavicoví extrémisti nebývajú na prvý pohľad takí brutálni ako pravicoví, kto však na demonštrácii sledoval bitku oboch skupín, vie, že ide len o povrchný rozdiel. Pre demonštrantov v Grécku či z hnutia Okupujte Wall Street v Oaklande je násilné presadzovanie názorov tiež blízke a ich sklon k agresii rastie úmerne vlastnej neúspešnosti.
Ľavicoví extrémisti ťažia aj z toho, že pre krach komunistických strán dnes preferujú nestranícke formy organizácie, čo im pridáva sympatie verejnosti znechutenej politickou elitou a pomáha zakrývať ťah za mocou.
Spoločné majú obe skupiny to, že za svojho hlavného nepriateľa považujú kapitalizmus a voľný trh západného strihu. Otvorene sa tešia z jeho ťažkostí, dúfajú v jeho koniec a oslavujú vytúženú prehru Západu proti Východu a zvyšku sveta.
Východ si pritom idealizujú a nepripúšťajú si, že napríklad Čína dokáže lacno vyrábať a hromadiť devízové rezervy najmä preto, že prevzala ranú, na Západe už prekonanú formu kapitalizmu s takmer otrockou prácou bez sociálnej i zdravotnej starostlivosti a dôchodkového systému.
Väčší problém je, a dobre to poukazuje na (v lepšom prípade) naivitu ľavých extrémistov, že si neuvedomujú, čo by koniec západného kapitalizmu priniesol.
Je minimálna šanca, že by ho nahradila spravodlivejšia spoločnosť s rovnomerne rozdeleným blahobytom a sociálnymi istotami pre všetkých, po ktorej volajú. Jednoducho preto, lebo ako ukazuje práve dnešná kríza, niet ju z čoho uskutočniť. Jeho nástupcom by skôr bol „efektívnejší“ čínsky model, oproti ktorému je súčasný západný kapitalizmus stelesnením humánnosti a sociálnych ohľadov. A ten by navyše nutne sprevádzal politický systém, ktorý by s demonštrantmi urobil krátky proces pomocou tankov.
