Ležím pred hodinou jogy a pozerám dovnútra. Snažím sa oddeliť emócie od citov, foen od sviežeho povetria. Pomaly vyťahujem čierne chuchvalce omotané okolo hrudného koša, kombinácia sklená vata & chemlonové vlákno. Visí si to tam ako na akomsi diabolskom vianočnom stromčeku. (Vyzdobenom každé ráno beštiou 666. Aleisterom Crowleym?) Chytám ich za uši, vlastnými zubami a šup, šmarím do kúta protiľahlej steny. Ako v groteskách zvyknú tortu. Puf! Plieska to podľa farby a materiálu, z ktorého bola konkrétna gundža-salónka uvitá. Potom sa treba zhlboka nadýchnuť: ach, vzduchu! A s ním svetla – belostného, prípadne pre tých bohatších - zlatého. (Alebo je to naopak?) Plním si pomaly hrudník i brucho. V tieto nádherné jesenné dni. Keď si človek vlastne ani neuvedomí, či je zamračené, alebo svieti slnko – pretože všetko svetlo, všetku tú žiaru a jas garantuje lístie na stromoch, v povetrí, na zemi.
A my kráčame lesom a ja sa pýtam priateľa, ako to, že sa tak často nevieme ovládať? Osedlaní najzbytočnejším & najmomentálnejším, tkáme, spriadame, pletieme. Pletieme sa. Lebo sme len ľudia. Odpovedá mi. Nie sme anjeli. Dodá. A mňa to odrazí naspäť do jednej dávnej novembrovej noci. Keď prišiel na návštevu môj americký strýko. Koncom novembra 1989. Zvlášť ho na práve prebiehajúcej revolúcii zaujalo heslo „bez emócií“, ktoré tak často opakoval z tribúny Milan Kňažko. Všetko je to pritom jedna obrovská emócia, usmieval sa môj strýko s odstupom človeka, ktorý už v Amerike prežil väčšiu časť života ako na Slovensku. A potom, počas toho, ako sme pozerali priamy prenos z mítingu, mu teplota vystúpila na štyridsať stupňov a keď sa noc prehupla do druhej polovice, zatúžil po lekárovi.
