Takéto obchody sú otvorené 24 hodín, je ich veľa a sú blízko obytných blokov. Do práce jej to trvá peši tri minúty. Za hodinu zarobí sedem eur. Jedného dňa sa neter začala sťažovať na zákazníkov a že musí ťažko pracovať. Viem presne, čo je náplňou jej práce, veď je to v Japonsku typická študentská brigáda. Nič ťažké, nič zložité. Čistá robota a všetko má systém.
Porozprával som jej o kamarátke, ktorá na Slovensku pracuje v obchode s potravinami, má dve deti, robí denne osem hodín a mesačne dostane tristopäťdesiat eur. Ďalšia moja slovenská kamarátka pracuje v materskej škole a zarába tristo eur.
„Buď šťastná, že máš takúto prácu, a všetko, čo zarobíš, je tvoje vreckové. Keď nechceš pracovať, môžeš s tým prestať a vybrať si inú brigádu, výber je veľký,“ povedal som neteri.
Neďaleko našej dediny tu na Slovensku otvorili nový obchodný dom. Išli sme tam hneď v prvý deň s manželkou na nákup. Bolo tam plno ľudí a medzi personálom som spoznal aj našu sedemnásťročnú susedku. Bolo vidieť, že sa má čo obracať, rovnako ako všetci ostatní zamestnanci.
Na ceste domov sme ju videli stáť na autobusovej zastávke. Zviezli sme ju a celú cestu sme sa rozprávali. Hovorila, že pracovala osem hodín a celý čas bola na nohách, ani sa nezastavila. Za hodinu zarobila 2,59 eura, ale je veľmi spokojná, že má dobrú prácu. Hneď som si spomenul na svoju rozmaznanú neter.
