Kríza, ktorá sa valí Európou, ešte viac prehlbuje krízu sociálneho štátu, ktorá sa začala prejavovať už dávno pred krachom Lehman Brothers. Zhruba o päť percent vyššia miera nezamestnanosti u nás než v čase pred najväčším bankrotom v dejinách Spojených štátov, ako aj dosah gréckej cesty na celú Európu potvrdzuje, že v globálnom svete už neexistujú uzavreté, izolované svety, a preto ani riešenia nemožno hľadať iba na úrovni národných ekonomík.
Na začiatku 20. storočia Európa zažívala obdobie relatívnej prosperity, v ktorom sa konštituovali základy modernej sociálnej politiky. Po druhej svetovej vojne cez tri desaťročia zažila Európa opäť výrazný rozmach, sprevádzaný aj expanziou sociálneho štátu. Ľudia mali nádej, že sa ich situácia zlepší, a väčšina sa naozaj mohla tešiť zo vzostupu.
Prechodom k spoločnosti služieb sa znížila produktivita práce a pre zachovanie ziskov sa spomalil rast miezd. Organizačné a inovačné opatrenia presmerovali tok financií viac k vlastníkom a manažérom na úkor tempa rastu miezd zamestnancov.
Keď potom na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov ropná kríza vyvolala hospodársku krízu, sociálne politiky na národných úrovniach reagovali rôznym spôsobom. A začalo sa hovoriť o kríze sociálneho štátu.
