Starí Gréci vedeli, že násilná odplata je začiatkom špirály násilia. Je na škodu Líbye, že potrestania diktátora sa namiesto riadneho súdu ujal lynčujúci dav.
Viacerí ľudia by povedali, že plukovník Muammar Kaddáfí dostal, čo si zaslúžil. Líbyjský tyran s radosťou umožňoval mučenie či zabíjanie svojich odporcov alebo kohokoľvek, kto sa mu znepáčil.
Zdá sa teda namieste, že zomrel ako obeť spontánneho násilia. Po tom, čo ho odchytili v špinavej odvodňovacej rúre, lynčujúci dav ho vystavil ako krvavú trofej, bil ho a nakoniec zastrelil. To všetko sa stalo v jeho rodnej Syrte. Iste, je to primitívna spravodlivosť, ale ako inak sa dala vykonať spravodlivosť na masovom vrahovi?
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Bez ohľadu na osobnosť obete je na lynčovaní čosi hlboko znepokojujúce. Ešte v čase, keď rozradostnené davy v Syrte a Tripolise oslavovali despotovu smrť, vyjadrovali iné hlasy pochybnosti nad podobou jeho ponižujúceho konca.
Francúzsky verejný intelektuál Bernard-Henri Lévy, ktorý líbyjskú revolúciu so značnou dávkou narcistického fanfarónstva podporoval, napísal, že lynčovanie Kaddáfího „znečistilo základnú morálnosť“ ľudovej vzbury.
S takým opisom by sa dalo polemizovať. Rovnako ako pri všetkých násilných revolúciách nebola ani v tomto prípade morálka diktátorových odporcov nikdy celkom bez poškvrny. Vzbúrenci, ktorí premenili Kaddáfího rodisko na trosky, boli v niektorých prípadoch rovnako nemilosrdne brutálni ako muži, proti ktorým bojovali.
Lévyho kritika je však nesprávna aj z iného dôvodu. Hovoriť o znečistení morálky znamená nechápať podstatu problému. Problém hrubej spravodlivosti vo forme pomsty totiž nespočíva v tom, že je nemorálna. Pre viacerých z nás je starozákonná zásada „oko za oko, zub za zub“ lákavá. Chceme, aby človek, ktorý spôsobil iným utrpenie, trpel tiež, pokiaľ možno v rovnakej miere. Spravodlivosť takmer vždy obsahuje prvok pomsty.
