Viacerí ľudia by povedali, že plukovník Muammar Kaddáfí dostal, čo si zaslúžil. Líbyjský tyran s radosťou umožňoval mučenie či zabíjanie svojich odporcov alebo kohokoľvek, kto sa mu znepáčil.
Zdá sa teda namieste, že zomrel ako obeť spontánneho násilia. Po tom, čo ho odchytili v špinavej odvodňovacej rúre, lynčujúci dav ho vystavil ako krvavú trofej, bil ho a nakoniec zastrelil. To všetko sa stalo v jeho rodnej Syrte. Iste, je to primitívna spravodlivosť, ale ako inak sa dala vykonať spravodlivosť na masovom vrahovi?
Bez ohľadu na osobnosť obete je na lynčovaní čosi hlboko znepokojujúce. Ešte v čase, keď rozradostnené davy v Syrte a Tripolise oslavovali despotovu smrť, vyjadrovali iné hlasy pochybnosti nad podobou jeho ponižujúceho konca.
Francúzsky verejný intelektuál Bernard-Henri Lévy, ktorý líbyjskú revolúciu so značnou dávkou narcistického fanfarónstva podporoval, napísal, že lynčovanie Kaddáfího „znečistilo základnú morálnosť“ ľudovej vzbury.
S takým opisom by sa dalo polemizovať. Rovnako ako pri všetkých násilných revolúciách nebola ani v tomto prípade morálka diktátorových odporcov nikdy celkom bez poškvrny. Vzbúrenci, ktorí premenili Kaddáfího rodisko na trosky, boli v niektorých prípadoch rovnako nemilosrdne brutálni ako muži, proti ktorým bojovali.
Lévyho kritika je však nesprávna aj z iného dôvodu. Hovoriť o znečistení morálky znamená nechápať podstatu problému. Problém hrubej spravodlivosti vo forme pomsty totiž nespočíva v tom, že je nemorálna. Pre viacerých z nás je starozákonná zásada „oko za oko, zub za zub“ lákavá. Chceme, aby človek, ktorý spôsobil iným utrpenie, trpel tiež, pokiaľ možno v rovnakej miere. Spravodlivosť takmer vždy obsahuje prvok pomsty.
