Už dlhší čas počúvame o kríze či slabosti vodcovstva v Európskej únii, ale túto charakteristiku by bolo možné rozšíriť aj na ďalšie krajiny západného sveta vrátane Japonska.
Ak sa pozrieme na pôsobenie štátnych predstaviteľov veľkých krajín Európskej únie nielen v posledných dvoch rokoch, keď sa EÚ ocitla v akútnej kríze prechádzajúcej do chronického stavu, nezbavíme sa bezradných až trpkých pocitov z ich výkonu moci (či bezmocnosti).
Kríza už pred krízou
Angela Merkelová by bola iste dobrá kancelárka do „dobrého počasia“, no v posledných mesiacoch jej kontroverzné vyhlásenia i kroky zneisťovali nemeckú i európsku verejnosť a vyvolávali v nej pochybnosti o zámeroch nemeckej vlády aj európskych inštitúcií. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy akoby najprv nevedel, či sa má intenzívne venovať spravovaniu krajiny, alebo svojej mladej, atraktívnej manželke a po výraznom páde preferencií verejnej mienky sám upadá do paniky.
Taliansky predseda vlády Silvio Berlusconi nedávno žartovne prehodil, že vládne len vo voľnom čase, ale jeho premiérovanie skutočne vyzerá, akoby na vládnutie nemal čas, ba ešte horšie. Britský premiér David Cameron v krajine mimo eurozóny doteraz pôsobí ako líder do počtu. A konečne španielsky ministerský predseda José Zapatero odchádza v každom prípade po novembrových voľbách z vrcholnej politiky.
A to majú byť predstavitelia najväčších, a teda líderských krajín našej únie, vraj obdarení víziou a rozhodnosťou v dnešných zložitých časoch. Napokon, ich slabé vodcovstvo sa začalo črtať dávno pred prepuknutím finančnej krízy, keď nedokázali alebo ani nechceli napriek mnohým upozorneniam finančných odborníkov identifikovať budúce hrozivé finančné a ekonomické riziká v eurozóne a preventívne s dôrazom proti nim zasiahnuť.
Ako v 20. storočí?
Vonkoncom však nejde o prvý prípad slabého vodcovstva v dejinách. Táto situácia sa prejavovala opakovane v priebehu stáročí počnúc hoci starovekým Egyptom a antickým Gréckom či Rímom, často s ťažkými následkami pre krajiny spravované „slabou rukou“ (a často aj chabým rozumom) svojich vodcov.
Dnešnú slabosť vodcovstva však treba zaradiť predovšetkým do kontextu opakujúcich sa kríz politiky v moderných európskych (západných) dejinách, osobitne v 20. storočí. Tragické, ale aj nádejné udalosti dvadsiateho storočia poznačili totiž priamo životy veľkej väčšiny a nepriamo prakticky všetkých dnešných Európanov.
Druhým dôvodom je fakt, že príčinou opakovaných katakliziem v uplynulom storočí boli predovšetkým krízy politiky a s nimi spojené slabé vodcovstvo vo veľkých demokratických krajinách, teda v krajinách, ktoré aj v súčasnosti udávajú tón európskej politike.
