Mladí muži v uniformách a s puškami postávajú pred úradmi Prechodnej národnej rady. Návštevníkom ukazujú znak víťazstva. Vnútri posedávajú starší muži v kožených sakách na pohovkách a pijú čaj. Dočasní vládcovia pobehujú po chodbách, aby stihli všetky stretnutia.
Doslova púšť
Tak nejako si predstavujem Smoľný palác, kde sídlilo Leninovo petrohradské vedenie v roku 1917: amatérske, dezorganizované, plné rečí a entuziazmu a ľahko paranoidné. Len v Smoľnom nezvonili mobily, ktoré celú kakofóniu ešte viac zvýrazňujú.
A rozdiel je aj v tom, že ruskí revolucionári operovali vo fungujúcej spoločnosti. Naopak, líbyjský diktátor Muammar Kaddáfí po sebe zanechal bezprecedentné vákuum. Porevolučná Líbya je skutočne púšťou. Nielen v prírodopisnom, ale aj politickom, ekonomickom a dokonca aj v psychologickom zmysle.
Aby sme videli ten kontrast, pozrime sa na líbyjských susedov, ktorí majú rovnako za sebou revolúcie. Egypt má sofistikovanú ekonomiku, strednú triedu, zahraničných investorov, obrovský turistický priemysel, nehovoriac o dlhej histórii finančných stykov so zvyškom sveta.
Tunisko má vysoko vzdelané obyvateľstvo, ktoré bolo dlho vystavené vplyvu francúzskych médií a politickým myšlienkam. Koncom októbra volilo viac ako deväťdesiat percent Tunisanov v prvých slobodných voľbách, o ktorých zahraniční pozorovatelia vyhlásili, že boli nepochybne spravodlivé.
Zničil všetko
Oproti tomu Líbya nemá ani sofistikovanú ekonomiku, ani obyvateľstvo, ktoré dokáže artikulovať svoje názory, a už vôbec nemá politickú skúsenosť. Za Kaddáfího režimu neexistovali ani len bábkové, vládou kontrolované politické strany.
Nedá sa tu hovoriť o médiách a spoľahlivých informáciách. V celom arabskom svete neboli novinári kontrolovaní tak silno ako v Líbyi. Len máloktorý z nich mal prístup na internet a neexistuje tu tradícia investigatívnej žurnalistiky.
Za viac ako štyri desaťročia, čo bol pri moci, Kaddáfí zničil armádu, štátnu službu i vzdelávací systém. Okrem ropy krajina neprodukuje nič a nezdá sa, že by zisky z predaja skončili u niekoho iného.
Šesťdesiat percent obyvateľstva pracuje pre vládu za veľmi nízke mzdy – niekoľko stoviek dolárov mesačne. Okrem niekoľkých ciest tu prakticky nie je vybudovaná infraštruktúra. Spoločenský život neexistuje, veľa mladých ľudí je príliš chudobných na to, aby sa mohli vziať. A ak by tu aj spoločenský život existoval, nie sú tu verejné priestory, kde by si ho ľudia mohli užiť. Na neupravených plážach sa povaľujú odpadky, v parkoch zarastených burinou poletujú staré plastové tašky.
