Keď som nedávno v aute počúvala staré slovenské hity, pozastavil sa môj manžel, Západonemec, nad pesničkou Zahoď starosti. Melódiu spoznal hneď a nástojčivo sa dožadoval, aby som mu preložila aj text.
Keď som videla, ako sa pri tom uškŕňal popod nos, dodala som len skromne: Tak a na tomto som ja za múrom vyrastala. Dobré, zareagoval, ale aj ja mám čo ponúknuť. A začal si spomínať na hity svojej mladosti z druhej strany opony.
Ani nie po sedemdesiatom kilometri jazdy sme uznali, že obaja máme za sebou istú duševnú deformáciu, v rozsahu ktorej sme si azda viacmenej rovní. Teda takmer. Lebo zatiaľ čo západniar nedostatky intelektuálnych podnetov z mladosti nerieši, alebo ak tak len príležitostne, východniar si trieska hlavu celý život (nejaký múr si na to vždy nájde) a neúmorne sa utápa vo viere vo vlastnú menejcennosť.
