Návšteva rokovania Súdnej rady môže byť pre nepripravených šokujúcim zážitkom. Ignorovanie časového rozvrhu, lustrovanie oponentov, testovanie lojality a nevkus sú len časťou tristného obrazu.
Keď dostala začiatkom roka Súdna rada povinnosť otvoriť svoje rokovania ľuďom, jej predseda Štefan Harabin nadšene vítal prvých odvážlivcov slovami o tom, že transparentnosť bola vždy jeho zásadou. Pri pánovi predsedovi sme si však už zvykli na opatrnosť. Slovíčka, ktoré dokáže rýchlo zaradiť do slovníka, nemusia mať totiž rovnakého ducha ako v civilizovanom svete. Tak si napríklad vezmime tú otvorenosť.
Otvorenosť pre Štefana Harabina znamená povinnosť zverejniť oficiálny návrh programu na webovej stránke rady a neskôr vpustiť na rokovanie tých, ktorí majú kapacitu vystopovať miesto a čas jej zasadnutia, neraz cestovať stovky kilometrov podľa aktuálneho výberu lokality a trpezlivosť znášať neoznámené časové zmeny zverejneného programu.
Skoro ako v Kanade
Napríklad po príchode do Svidníka tesne pred ohláseným začiatkom nájdete v hoteli (mieste oficiálneho rokovania!) zatiaľ ležérne oblečený organizačný štáb, ktorý vám povie, že nastala zmena. Niektorí členovia rady sa vraj vybrali na miestny súd a začiatok sa odkladá na neurčito. Na neurčito, ale určite až poobede. Neostáva vám nič iné, len si obzrieť miestne múzeum a ponavštevovať kaviarne.
Keď sa o dve a pol hodiny vrátite, stále v hoteli nenachádzate väčšinu členov. Vo vstupnej chodbe sa však už hromadia zmätení sudcovia a predsedovia súdov, ktorí boli na rokovanie prizvaní z Galanty, Trnavy, zo Žiliny, z Dolného Kubína... Niektorí z nich zrejme vedia viac. Pokojne obedujú a na posilnenie si objednajú frťana. Viacerí z nich mali už hodinu či dve stáť pred Súdnou radou.
Tak si smutne spomeniete na jednu kanadskú sudkyňu, ktorá na konferencii vysvetľovala, aké dôležité sú pri výklade pravidiel múdrosť a etika. Na príklade služby sudcov v odľahlých častiach Kanady vykresľovala, že inak pristupuje k požiadavke na dochvíľnosť strán sporu v Toronte a inak v odľahlých regiónoch, kde ľudia vynaložia väčšiu námahu, aby sa do súdnej siene vôbec dostali.
Hypoteticky si predstavíte, že múdry a empatický predseda Súdnej rady by nikdy nezavolal sudcov zo západného Slovenska do Svidníka a nenechal ich tam oproti pôvodnej pozvánke čakať do neskorého večera s vedomím, že je pred nimi ešte dlhočizná cesta späť a ráno ďalší pracovný deň.
Keď sa už s trojhodinovým meškaním zasadnutie rady začne, máte pocit, že ste sa ocitli nie na rokovaní najvyššieho justičného orgánu, ale v nejakom absurdnom kabarete, ktorý vytvára „klika“ s veľmi svojským humorom. Ak máte zopár hodín voľného času, oplatí sa zapnúť si zvukový záznam na internete. Ten však môže byť ochudobnený o početné pasáže, keď si rozohnený predseda rady zabudol zapnúť mikrofón.
Predsedove monológy
Veľmi často narazíte na pasáže, kde prakticky akýkoľvek bod rokovania predsedu inšpiruje, aby prednášal dlhé monológy z jeho „politickej“ agendy. Často sa pri nich názory predsedu podávajú ako nespochybniteľné fakty a každý, kto má inú mienku, je zákonite neandertálec, ktorý nevie, že Zem je guľatá.
Na ministerstve podľa frekventovaných návalov predsedovho hnevu pracujú „diletanti“, ktorí „robia laboratórne pokusy“, členka rady, ktorá sa domáha, aby jej niekto vôbec oznámil, že Súdna rada navštevuje súdy „hrá divadlo“, Najvyšší súd je pod „politickým fašistickým šikanovaním“.
Oveľa vážnejšie než tento folklór je však celkové filozofické nastavenie väčšiny. Dlhé minúty programu sa venujú sťažnosti na členku rady Babjakovú (členka od začiatku roka 2011, nominovaná vládou), ktorá si trúfla sudcom poslať emailovú reakciu na list predsedníčky Združenia sudcov Slovenska k jednému výberovému konaniu.
Napriek tomu, že výberové konania sú verejné, všetky podklady vrátane hodnotenia uchádzačov komisiou sú umiestnené na internete, väčšina Súdnej rady považuje za porušenie etiky, ak niekto (i člen výberovej komisie) vysloví na toto konanie osobný názor. Otvorená diskusia a komentovanie diania je pre nich vynášaním vecí a zverejňovaním toho, čo „mali utajiť“.
Tento príklad nie je jediným, v ktorom najvyšší samosprávny orgán volá po pravidlách uzatvárajúcich súdny stav pred akoukoľvek, dokonca i vnútornou diskusiou. Dozvedáme sa ešte aj to, že tento list sudkyne Babjakovej je dôkazom, že sa nesnaží zaradiť.
Test lojality
Súdna rada však nie je len javiskom na emotívne vystúpenia svojho predsedu Harabina. Je aj priestorom, kde sa prerokovanie presunu sudcov z okresného na krajský súd stane politickým testom lojality. Namiesto otázok o odbornosti, výkone (ktoré prichádzajú v menšine), sú sudcovia valcovaní tlakom na vyjadrenie jasného postoja k reforme súdnictva súčasnej ministerky.
Otázky, ktoré sudcovia dostávajú od Štefana Harabina, vyzerajú asi takto: „V čom vidíte reformné kroky? Či považujete za reformné aj zákony, ktoré sú bez podpisu prezidenta (...) považujete za reformu politický výber sudcov, a to, čo Ústavný súd zastavil vo vzťahu k prokurátorom, lebo to je analogické. Považujete za reformné to, čo nám vyčíta Európska asociácia sudcov? To, voči čomu poslala demarš, takisto ako Európska sieť súdnych rád? (...) nehovoriac o tom, že Súdna rada ako prvá povedala, že nikdy nepodporí tieto neústavné kroky.“
So zvečerievaním často prichádza i na to, že si predseda vymyslí znenie zákona (napríklad v prípade povinnosti údajne zverejniť rozsudok skôr, ako ho zákon dovoľuje napísať) a potom sudcom vyčíta, že taký zákon podporujú. Tlak niekedy prerastie i do absolútneho nevkusu.
Časť otázky na to, či sudkyňa podporuje zverejňovanie súdnych rozhodnutí sa skončí takto: „...Vo Svidníku bola znásilnená mladá dievčina. Skutok je: zatiahli ju tam a tam do sklepa, postupne ju ohmatávali po prsiach, potom jej stiahli nohavičky a vložil jej tam úd (...) Táto dievčina bude chodiť po Svidníku na základe Žitňanskej reformy (...), toto je reforma?“
Návšteva rokovaní Súdnej rady býva pre mnohých zúčastnených absolútne šokujúcim zážitkom. Nič zrejme plastickejšie nevykresľuje hĺbku krízy tohto uzavretého a zdeformovaného stavu. Vychádzajúci návštevník si môže klásť otázku, ako je možné, že po tom, čo videl – a nielen tam, sa ešte nebúri celá krajina. Ostáva len dúfať, že sa raz priame prenosy budú vo verejnoprávnych médiách vysielať nielen zo zasadnutí parlamentu.
(Autorka je programová riaditeľka Aliancia Fair-play)
