Štvrtého augusta 2008 uverejnil denník SME v rubrike Dnes píše glosu O záväznosti sľubov. Pätnásteho augusta 2008 autor Pavel Hrúz zomrel. Svetový spisovateľ, i keď svet o tom (ešte) nevie, písal po ťažkej vyše päťročnej nemoci do posledného dychu. Zaznamenával si a už predtým napísal: „Knižky tu budú ešte aj vtedy… keď farebné fotky vyblednú a CD nebude ako prehrávať.“
Zápisník si nosíš so sebou a značíš si. Po rokoch sa vráť k vlastnému zápisníku a uvidíš, nie je sentimentálny, neklame, bol pomocníkom, i pri nákupoch. Nie je knihou múdrostí, dopúšťa sa i hlúpostí, ktoré zostávajú, ba po rokoch z nich môže byť i múdrosť. S otáznikom.
Kto si zapisuje do pamäti i na papier, je i keď nie bohatší, určite spokojnejší. Na dejinných križovatkách sa netrasie, neschováva sa, zdanlivo mlčí, zápismi však, i keď zatiaľ iba pre seba, vydáva svedectvo. Opilstvo nie je jediným činom v čase ohrozenia seba, nás. Lepšie je mať vlastný zápisník. Mať ho vždy po ruke, a možnosť poznačiť si. Nepredaj si život za cudzí zápisník. Nie je to tvoj život, ak sa spoznáš v zápisníku iného.
Zápisník nie je plynulý a úhľadný, je fragmentárny. Ale vyjadruje potrebu angažovať sa, je blízko predbásní, predpoviedok, je najbližšie k životu, z ktorého zaznamenáva na ceste k reči často i nezrozumiteľné. Takže niečo medzi dokumentom a symbolom. Sny zabudnúť netreba, oddá sa ich občas zaznamenať.
