Prirodzená skromnosť a potreba šetriť v čase krízy verejné zdroje bránia autorovi tohto textu vypýtať si za nasledujúce riadky tridsať miliónov eur, ale aj jeden dva by pred Vianocami potešili.
Keď už je parlament pripravený zaplatiť takmer miliardu korún za zastupovanie v sporoch, kde firmy pýtajú miliardu eur za poslancami odhlasované zákony, vari si tam niekto nájde čas aj na prečítanie krátkej analýzy toho, či takáto žaloba na schválenú legislatívu dáva vôbec zmysel.
Všetky žaloby sú podané na základe zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ten umožňuje domáhať sa peňazí od štátu v podstate v dvoch prípadoch – ak dôjde k nezákonnému rozhodnutiu alebo nesprávnemu úradnému postupu.
Miliónové žaloby sú postavené na druhej z možností. Čo to teda je ten nesprávny úradný postup? Definíciu obsahuje napríklad osem rokov stará dôvodová správa k zákonu, podľa ktorej ide o „porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok“.
Samotný zákon dopĺňa, že za zlý postup sa považuje aj porušenie povinnosti urobiť nejaký úkon, vydať rozhodnutie či nečinnosť inštitúcie.
Čiže podstatou predpisu je riešiť problémy, ktoré vznikajú v správnych alebo súdnych konaniach pri vydávaní rozhodnutí, ktoré sa týkajú konkrétnych jednotlivcov. Nie vydávania všeobecne záväzných predpisov. Alebo ľudskou rečou – zákon je napísaný pre prípady, keď vám úradník dá zlý štempel.
Pripusťme, že by sa dal použiť napríklad aj na nápravu zákazu zisku zdravotných poisťovní. Aj potom by však dávalo väčší zmysel žalovať štát v zastúpení ministerstva spravodlivosti, ktoré má konať vždy, ak nemožno nájsť iný príslušný orgán.
Parlament sa totiž v zákone síce spomína, ale zas len s dovetkom, že sa ho týka v prípade administratívnych postupov. Toto sa môže zdať ako formalizmus, ale ak sa parlament má rozhodnúť, či dá 30 miliónov na právnikov, bola by snaha prenechať iniciatívu ministerstvu prirodzená.
Je to teda tak, že ľudia a firmy poškodené zlými zákonmi nemajú šancu sa brániť? Nie. Práve pre takéto prípady existujú sťažnosti na Ústavný súd. Ten môže povedať, že zákon porušil práva konkrétneho sťažovateľa a priznať mu zadosťučinenie.
Určite je to menej krkolomné, než lámať zákon prijatý primárne na kontrolu výkonnej, nie legislatívnej moci. A menej nebezpečné, než dať okresnému súdu možnosť pokutovať riadne zvolený zákonodarný orgán za to, že si robí svoju prácu, nad ktorou má bdieť len súd Ústavný.
Áno, parlament je už do niektorých sporov zatiahnutý, takže nemá na výber, len sa brániť. Ale ak v takejto situácii nakoniec naozaj minie na právnikov miliardu korún, autor tohto textu bude prvý, ktorý ho pôjde zažalovať, že ho svojimi rozhodnutiami poškodzuje ako daňového poplatníka.
Ak Slovensko nechce zbankrotovať, musí si aj budúci rok na trhoch požičať miliardy eur. Druhá možnosť je skúsiť znižovať všetky výdavky a dvíhať dane tak brutálne, že by to neprešlo, aj keby jediná, na kom by sa nešetrilo, bola armáda, píše Konštantín Čikovský.
Čítajte pondelkový komentár (piano)>>
Dzurinda zadefinoval doktrínu, že ak politik zamlčuje, ako získal byt, je legitímne sa pýtať, či nešlo o úplatok, alebo províziu. A že to nestačí odbiť vyhlásením, že byt kúpil, píše Lukáš Fila.
Čítajte pondelkový komentár (piano) >>
