Zdalo sa mi, že oproti slovenskému výchovnému „No a čo, že si dostala jednotku - Zorka od susedov stihla popri úlohách napiecť koláč!“ má ich neochvejné ego strašnú výhodu. Oni mali luxus absolútneho vnútorného komfortu, my „smradľavú samochválu“.
Skúste si s takým nastavením čokoľvek vybaviť, voči čomukoľvek sa vzoprieť. Príslušníci mojej generácie dobre vedia, že všetky ich požiadavky sú zvnútra (a miestami aj zvonka) preciťované ako násilné zaberanie miesta pri stole, kde pre vás nebolo prestreté. Každý mal v susedstve nejakú Zorku, ešte aj Zorka.
S Occupy Wall Street a problémami, ktoré hnutie zrkadlí nielen v newyorskom Zuccoti parku, pocítili generácie americkým dvatsiatnikov a tridsiatnikov potrebu zadefinovať sa nanovo, respektíve vôbec sa zadefinovať.
Bola som zaskočená, keď som v New York Magazine čítala o rozdelení mladých na tých, ktorí boli rodičmi tlačení k excelentným výkonom (americká Zorka) a tých, ktorí boli napriek svojej priemernosti pozitívne hodnotení rodičmi, čisto v rámci podpory detského ega.
Šok vo mne nevyvolala definícia druhej skupiny, čierna na bielom, ale miera introspekcie a odstupu, ktorá je na uvedomenie si takého faktu potrebná. Zjednodušene povedané: vedeli sme to o nich, len sme netušili, že si to aj sami uvedomujú. To sebavedomie malo byť predsa úplne prirodzené, zažité, podvedomé. A ľaľa!
