Zdá sa, že kríza eurozóny dosahuje vrchol. Grécko je na pokraji bankrotu a neslávneho odchodu z menovej únie a Taliansku hrozí, že stratí dôveru trhov. No problémy eurozóny sú oveľa hlbšie. Sú štrukturálne a vážne ovplyvňujú prinajmenšom štyri ďalšie krajiny: Írsko, Portugalsko, Cyprus a Španielsko.
Posledných desať rokov boli PIIGS (Portugalsko, Írsko, Taliansko, Grécko a Španielsko) spotrebiteľmi eurozóny, pričom míňali viac, než bol ich príjem, a padali do čoraz väčších deficitov. Jadro eurozóny zatiaľ malo stále väčšie prebytky obchodnej bilancie.
Euro ako komplikácia
Tieto nerovnováhy poháňalo od roku 2002 aj euro. Náklady na pracovnú silu klesali v Nemecku a iných častiach jadra (keď rast miezd zaostával za rastom produktivity), čo viedlo k reálnej devalvácii a stúpajúcim prebytkom obchodnej bilancie, zatiaľ čo v PIIGS (a na Cypre) sa dial presný opak. Viedlo to k reálnemu zhodnoteniu a rozšíreniu deficitov obchodnej bilancie.
V Írsku a Španielsku skolabovali súkromné úspory a realitná bublina podnecovala nadmernú spotrebu, zatiaľ čo v Grécku, Portugalsku, Taliansku a na Cypre to boli nadmerné fiškálne deficity, ktoré ešte zhoršili vonkajšie nerovnováhy.
Následné zvyšovanie súkromného a štátneho dlhu v márnotratných štátoch sa stalo nezvládateľným v okamihu, keď realitná bublina praskla (Írsko a Španielsko) a deficity obchodnej bilancie, fiškálne schodky alebo oboje sa stali neudržateľnými na celej periférii eurozóny. Navyše – veľké deficity obchodnej bilancie, už tak rozdúchavané nadmernou spotrebou, sprevádzala ekonomická stagnácia a strata konkurencieschopnosti.
Takže, čo teraz? Symetrické oživenie je najlepšou voľbou na obnovu rastu a konkurencieschopnosti na periférii eurozóny, zároveň s uskutočňovaním potrebných úsporných opatrení a štrukturálnych reforiem.
To prináša výrazné uvoľnenie menovej politiky Európskou centrálnou bankou; poskytovanie neobmedzenej podpory veriteľom poslednej inštancie proti nelikvidným, ale potenciálne solventným ekonomikám; silnú devalváciu eura, ktorá by zmenila deficity obchodnej bilancie na prebytky, a fiškálny stimul v jadre eurozóny v čase, keď je periféria nútená šetriť. Žiaľ, Nemecko a ECB sú proti tejto možnosti.
Škodlivá liečba
Liek, ktorý chcú Nemecko a ECB naordinovať periférii – druhá možnosť – je recesívna devalvácia: fiškálne sporenie, štrukturálne reformy na zvýšenie produktivity a zníženie nákladov na prácu; a reálna devalvácia cez úpravy cien ako protiklad k nominálnej úprave výmenného kurzu.
Toto riešenie v sebe ukrýva veľa problémov. Sporenie, hoci nutné, znamená z krátkodobého hľadiska hlbšiu recesiu. Dokonca aj štrukturálna reforma znižuje krátkodobo výkon, lebo vyžaduje prepúšťanie, zatváranie stratových firiem a postupné prerozdeľovanie pracovnej sily a kapitálu do vznikajúcich nových odvetví.
Takže, aby periféria predišla špirále stále sa prehlbujúcej recesie, potrebuje reálnu devalváciu, aby si vylepšila zahraničný deficit. No aj keby ceny a mzdy v najbližších rokoch klesli o 30 percent (čo by pravdepodobne bolo spoločensky a politicky neudržateľné), skutočná hodnota dlhu by sa prudko zvýšila, zhoršila by sa nesolventnosť vlád a súkromných dlžníkov.
Stručne vyjadrené, periféria eurozóny teraz zažíva paradox sporivosti: priveľké a prirýchle zvyšovanie úspor vedie k obnoveniu recesie a robí dlhy ešte neudržateľnejšími. A tento paradox teraz ovplyvňuje dokonca aj jadro eurozóny.
Ak ostanú periférne štáty ponorené v deflačnej pasci vysokého dlhu, klesajúceho výkonu, slabej konkurencieschopnosti a štrukturálnych zahraničných deficitov, napokon budú v pokušení zvoliť tretiu možnosť: skrachovať a odísť z eurozóny. To by im umožnilo oživiť rast ekonomiky a konkurencieschopnosti prostredníctvom devalvácie nových národných mien.
Vyhnúť sa šoku
Prirodzene, takýto nedisciplinovaný rozpad eurozóny by bol rovnako krutým šokom ako kolaps Lehman Brothers v roku 2008, ak nie horším. Vyhnúť sa mu by znamenalo donútiť hospodárstva jadra eurozóny, aby prijali štvrtú a poslednú možnosť: podplatenie periférie, aby ostala v stave nízkeho rastu a slabej konkurencieschopnosti.
To by si vyžadovalo prijatie veľkých strát v rámci štátnych a súkromných dlhov a tiež ohromné transferové platby, ktoré by posilnili príjem periférie, kým jej výkon stagnuje.
Taliansko robí niečo podobné už celé desaťročia, keď jeho severné regióny dotujú chudobnejšie Mezzogiorno. No takéto trvalé fiškálne transfery sú politicky nemožné v eurozóne, kde Nemci sú Nemci a Gréci sú Gréci. To zároveň znamená, že Nemecko a ECB majú menšiu moc, ako si zrejme myslia.
Ak sa nevzdajú asymetrického prispôsobenia (recesívnej devalvácie), ktoré sústreďuje všetku bolesť na perifériu, v prospech symetrickejšieho postoja (šetrenie a štrukturálne reformy na periférii spolu s oživením v celej eurozóne), periférne štáty skrachujú a vystúpia.
Nedávny chaos v Grécku a Taliansku je možno prvým krokom v tomto procese. Je zjavné, že prístup eurozóny „nejako sa pretĺcť“ už nefunguje. Ak sa eurozóna nepohne k väčšej ekonomickej, fiškálnej a politickej integrácii (na ceste zhodnej s krátkodobým obnovením rastu, konkurencieschopnosti a dlhovej udržateľnosti, ktoré sú potrebné na vyriešenie neudržateľného dlhu a zníženie chronických fiškálnych a zahraničných deficitov), recesívna devalvácia iste povedie k neusporiadanému rozpadu.
Keďže Taliansko je priveľké, než aby zlyhalo, priveľké, než aby ho zachránili, a teraz už v bode, odkiaľ niet návratu, koncovka pre eurozónu sa už začala. Najprv prídu následné nátlakové reštrukturalizácie dlhu a potom odchody z menovej únie, ktoré napokon povedú k rozkladu eurozóny.
(Autor je profesor ekonómie Newyorskej univerzity)
©: Project Syndicate, 2011
Slovenská súčasnosť má aj to čaro, že akéhokoľvek problému sa dotkneme, vždy sa dá urobiť mostík k 17. novembru. Otázky, akože „toto sme chceli?“ či preto sa štrngalo kľúčmi?“ sa hlásia automaticky. A najhoršie je, že sa budú čoraz väčšmi, píše Peter Schutz.
