Tragická stopa totalít v našich dejinách a identite nie je dodnes dostatočne docenená. Preto i proces úprimného vyrovnania sa s nimi je nedostatočný. Naša „pamäť národa“ je preplnená traumami a morami šiestich desaťročí počnúc od prvých neľudskostí po Viedenskej arbitráži 1938 až po vraždy kňazov Coufala či Poláka koncom 80. rokov alebo nezmyselnú smrť 18-ročného východného Nemca Hartmuta Tautza v roku 1986, keď ho za Petržalkou roztrhali vlčiaky Pohraničnej stráže.
Po novembri '89 sme mali niekoľko pokusov o vyrovnanie sa s týmto obdobím. Federálne zhromaždenie ČSFR prijalo v roku 1991 lustračný zákon, ktorý zabraňoval bývalým funkcionárom KSČ a ŠtB v uchádzaní sa o volené a vymenúvané funkcie. Napriek tomu, že vyvolal polemiku, fakticky nevpustil väčšinu evidovaných spolupracovníkov ŠtB a vyšších funkcionárov KSČ do novo sa tvoriacej štruktúry orgánov.
Ján Langoš sa na Slovensku v roku 1993 pokúsil o vytvorenie Centra dokumentácie zločinov komunizmu. Zabránil mu v tom však nástup Vladimíra Mečiara, ktorý nemal záujem dať dokumenty bývalej ŠtB na zverejnenie a výskum. V novej Slovenskej republike lustračný zákon nezačal platiť. Záhadný je postoj bývalého disidenta Jána Čarnogurského, za premiérovania ktorého sa so zverejňovaním a analýzou činnosti ŠtB veľa neurobilo.