Aj zakladateľ spoločnosti Apple Steve Jobs (ktorý prednedávnom zomrel), vo svojej autobiografii napísal, že sa priklonil k zenu vďaka istému Japoncovi, s ktorým sa v mladosti stretol v Kalifornii. Chcel dokonca ísť a zostať v Eihei-ji, teda v hlavnom chráme Sótó - jedného z náboženských spoločenstiev zen-budhizmu (aj moja rodina sa hlási k tejto skupine).
Tento chrám sa nachádza v horách v prefektúre Fukui, tristodvadsať kilometrov severozápadne od Tokia. Jobsa údajne priťahoval jeden z aspektov zenu - zjednodušenie a odstránenie prebytočnej ozdobnosti.
Do Japonska sa zen-budhizmus dostal z Číny asi pred osemsto rokmi. Obe krajiny preto vedú diskusiu o tom, prečo si ho Japonci privlastňujú, keď pôvodne nie je ich... Myslím si, že to nie je vec Japoncov, že si západný svet vybral a „za svoj“ práve japonský zen. Ale aj výslovnosť slova „zen“ je japonská, v Japonsku je najviac chrámov a zenových záhrad.
Je príjemné vedieť, že si svet spomedzi ostatných vybral japonský zen, ale na druhej sa veľmi často stretávam v Európe s tým, že je to len povrchný imidž alebo nálada, čo si ľudia zo zenu berú. Slovo zen používajú vo veľmi zvláštnych súvislostiach. Keď chcú dať svojmu biznisu či produktu ázijskú „príchuť“, prvé čo im napadne, je vpašovať do názvu „zen" - také sú reštaurácie, kaviarne, pochúťky, módne doplnky a podobne. Ale stavím sa, že keby ste niekedy natrafili v obchode na čokoládu v „katolíckom štýle" alebo na kaviareň s názvom Protestant, bolo by vám to prinajmenšom čudné.
