Sulík sa mýli stále rovnako

Zdivené trhy nie sú dôkazom pravdy predsedu SaS. Sú len prejavom toho, že euroval nebol dosť veľkým záchranným kolesom.

Pre Richarda Sulíka je už vyše týždňa definitívne jasné, že „žiadne eurovaly nepomôžu a spôsob, akým sa politici snažia riešiť krízu, je príbeh o stratenom čase“. No politici, ekonómovia a médiá napriek jeho presvedčeniu živo pokračujú v debate o budúcnosti eura a nezdá sa, že by to robili z konverzačnej potreby, ako skôr preto, že do konca partie ešte stále zostáva čas aj karty.

Richard Sulík vyriekol ortieľ nad záchranou eura v deň, keď Taliani zistili, že platia také isté úroky ako Gréci pred prvým balíčkom pomoci. Lenže v ten deň žiadny koniec eura nenastal, a nestalo sa tak ani o pár dní neskôr, keď Slovinsko či dokonca Slovensko márne ponúkali svoje dlhopisy finančným špekulantom.

Áno, posledný mesiac na trhoch preukázal, že euroval ani v najnovšej verzii nie je tým nástrojom, ktorým by sa euro dalo vyhrabať z dlhovej diery. Bez pákového efektu zostal prinízky, objem odpustených gréckych dlhov priveľmi bezvýznamný a ochota Európy dohodnúť sa na ďalšom postupe veľmi nepresvedčivá. Všetkého bolo primálo na zastavenie nákazy.

Sulík si tak mohol vo svojom modeli sveta poskladať ďalší kus skladačky. Teraz už má pre dogmu o starých a nových dlhoch dôkaz viditeľný na krivke úrokových sadzieb a môže si o sebe čítať články, že mal pravdu.

No svet nie je žiadny legoland, ktorý sa dá zložiť z triviálnych právd a euroval nebol posledným možným aktom záchrany. Zdivené trhy nie sú dôkazom Sulíkovej pravdy, ale prejavom toho, že záchranné koleso musí byť oveľa väčšie, či už to bude európsky dlhopis, Európska centrálna banka nakupujúca dlhopisy zadlžených krajín, alebo niečo ďalšie, čoho zmyslom bude prevzatie spoločnej zodpovednosti za dlhy členov klubu.

V hľadaní dohody nad takým nástrojom postupuje Európa neisto a pomaly, ale to je efekt obmedzenosti jej lídrov, o ktorej tak často a oprávnene hovorí aj Sulík. Napriek pomalým a nerozhodným lídrom sme k riešeniu bližšie, než sme boli, keď ešte Sulík nadával na Grékov svorne s Ivanom Miklošom.

Jednak v tom, že sa debata posunula od gréckych dôchodcov k podstate európskej integrácie, ktorá zahŕňa možnosti, ako sú európske ministerstvo financií, centralizovaný dozor nad rozpočtami krajín, zosúlaďovanie daní či pravidlá na opustenie eurozóny. A jednak v tom, že kríza prestala byť neurčitou hrozbou skrytou na juhu Európy, ale predviedla sa aj na účtoch v našej štátnej pokladnici.

Jedna vec sa určite nezmenila, a to, že rozuzlenie je v rukách bohatších európskych krajín na čele s Nemeckom, medzi ktoré Slovensko nepatrí. Sulík sa konštantne mýli, keď kričí z Bratislavy do Bruselu, že my nikoho zachraňovať nebudeme. Budeme zachraňovať samých seba a ak sa Angela Merkelová vykašle na zachraňovanie eura, bude sa nám to robiť oveľa ťažšie.