Ak by týždeň pred hlasovaním, počas ktorého padla vláda Ivety Radičovej, aj osoba znalá politiky odišla do cudziny, zostala bez prístupu informácií a po mesiaci by sa vrátila, zažila by obrovský šok. Preskupenie síl a nečakaný vývoj takmer pripomína zmenu v novembri 1989.
V počítačovom jazyku by sme mohli povedať, že politická scéna sa na Slovensku totálne resetovala. Výsledkom je pre nás strata pevného bodu, podľa ktorého by sme sa aspoň z diaľky mohli orientovať, kam smeruje slovenská spoločnosť.
Niežeby prichádzali chaos a politická kríza. Kríza politiky a jej orientácie nemusí znamenať politickú krízu výkonu moci. Naopak, zdá sa, že po voľbách nová garnitúra okolo strany Smer bude stabilná a pre Európsku úniu akceptovateľná. Čo sa teda stalo a kam smerujeme? Presne sa to zanalyzovať nedá, avšak niektoré kontúry vývoja sú zreteľné.
Veľký tresk
V Európe sa Slovensko prezentovalo dvomi tvárami: jedna Sulíkova a jedna Radičovej. Táto Janusovská tvár tvrdo zasiahla aj do vnútornej politiky. Po prvýkrát Slovensko zásadne vystrašilo jadro eurozóny. Ak sa euro nerozpadne a EÚ prežije dnešnú krízu, súčasťou zmeny bude užší zväzok členských štátov, spoločná nielen menová, ale aj fiškálna politika. A ak sa v EÚ presadí koniec práva veta jednotlivých štátov, Sulíkove konanie – šéfa marginálnej strany v malom štáte – bude predkladané ako pádny dôvod, prečo bude tento krok nevyhnutný pre stabilitu EÚ.
Niet pochýb o tom, kto je za pádom Radičovej vlády. Richard Sulík bol z principiálnych dôvodov kategoricky proti eurovalu, hoci za euroval neponúkol žiadnu schodnú alternatívu. V politike sa to nazýva absurdná principiálnosť. Teda že si stojíš za svojím, pokoríš, na čom ti záleží (vláda), dosiahneš, čo nechceš (predčasné voľby) a nedosiahneš, čo chceš (pád eurovalu). A tak Sulík ide do volieb s najbizarnejšou túžbou zo všetkých strán – čím väčšia kríza v eurozóne, tým lepší volebný výsledok.
Súčasťou veľkej zmeny je aj definitívny odchod intelektuálov, resp. tých, ktorí sa hlásia k ponovembrovej VPN. OKS sa doslovne aj obrazne rozutekala do rôznych strán. Paradoxne, je to ich prvé reálno-politické rozhodnutie – kalkulujú, zvažujú, ako sa dostať do parlamentu. Princípy sú zákonite druhoradé.
Asi najmenšou zmenou prešiel Béla Bugár a jeho Most. Odolal koalícii s SMK, čo by, pre Orbána, ktorý v ústraní európskej krízy „resetuje“ Maďarsko, znamenalo ďalšiu polarizácia politickej scény. Bugár strategicky a rozumne stavil na slovenských politikov z regiónov.
Zviazané ruky
Premiérka po páde svojej vlády urobila to, čo spraviť musela – rezignovala, keď časť jej koalície odmietla euroval. Odchádza zároveň zo strany, kde bola skôr trpená ako rešpektovaná. Vlastnú stranu nezakladá a hoci tvrdí, že odchádza nadobro, politický slang taký výraz nepozná.
Po tom, ako si vypísala politický úmrtný list, sa zrazu vyrojilo množstvo obdivovateľov, ktorí jej predtým nevedeli prísť na meno. Často tvrdili, že je v domácej politike slabá a neskúsená, nevie si urobiť poriadok vo vlastných radoch a žiadnu veľkú reformu nepresadila. A čiastočne mali pravdu. Iveta Radičová totiž nedostala možnosť presadiť svoje sľuby. Bola ako bežec so zviazanými rukami – bežať sa dá, ale nie vyhrávať.
K tomu základnému – premiérsky post – je potrebná súhra niekoľkých faktorov. Okrem krehkej koalície a jej slabej pozície v SDKÚ jej snaha zasahovať do funkcií ministrov a úradníkov nebola pri takej širokej koalícii žiaduca a taktická. Taktické by bolo jednať, handlovať, presadzovať svojich za každú cenu a tam Radičová nie je doma.
Avšak ako píše Machiavelli – cnostný, poctivý a za každú cenu spravodlivý vládca, ktorý je obkolesený skorumpovaným okolím a neprispôsobí sa, uškodí nielen sebe, ale aj celej spoločnosti. Svojím miernym správaním si privodí vlastný pád a nástup tých ,čo nepoznajú škrupule. To by som nazval subjektívnou vinou Ivety Radičovej v jej domácej politike. A asi by túto „kritiku“ a varovanie florentského filozofa prijala; jeho odporúčania by však aj tak odmietla.
