Je jedno úslovie, podľa ktorého hlupák aj z faciek potrebuje dve, aby zbadal, že niečo nie je v poriadku. V minulých dňoch som myslel na toto úslovie, keď som čítal, že v Nemecku istá neonacistická skupina už desať rokov vraždí Turkov a „srdcom cudzích“, ale polícia len teraz zistila súvislosti. A pokojní nemeckí občania sa môžu pýtať, či sa takéto niečo skutočne mohlo stať? A práve u nás?
Takéto pochybnosti už dobre poznáme, veď nedávno sa to isté navzájom spytovali mierumilovní nórski občania. Áno, my Európania zbožňujeme desiť sa a pochybovať. Nevieme si predstaviť, odkiaľ sa vzali títo blázni a čo vlastne chcú.
Prosím, nezjednodušujme veci na to, že problém je s prisťahovalcami, veď nórsky fanatik prelieval nórsku krv. Nejde o cudzincov, ale o inakosť. O odmietanie inakosti a o nenávisť k nej. Nie je to nový jav, ale je to znovuoživenie istej starej, strašidelnej „tradície“. A ani u nás, v postsocialistických štátoch sa neonacizmus neobjavil včera.
