Slovenskom rezonuje kauza odpočúvaní, ktoré vykonávalo Vojenské obranné spravodajstvo. Pri prvom pohľade na celú záležitosť je zrejmých niekoľko vecí.
1. Ani takmer po dvadsiatich rokoch existencie samostatného demokratického štátu spravodajské služby všeobecne, a v tomto prípade vojenská kontrarozviedka, nemajú dôveru občanov. Občania ich podozrievajú, že sa vo svojej činnosti neriadia zákonmi. V demokracii môžu tajné služby robiť len to, čo im zákon vyslovene umožňuje a majú sa zo svojej činnosti zodpovedať zákonom stanoveným orgánom. Do akej miery je to dedičstvo totalitného komunistického režimu, ktorý tajné služby používal proti vlastným občanom ako nástroj perzekúcie, či škandálov SIS expremiéra Mečiara, alebo kombinácie oboch, nech si odpovie čitateľ sám.
2. To, že politici, ktorí majú zákonné právomoci voči tajným službám, sú podozrievaní z ich politicky účelového zneužívania, asi veľmi neprekvapí. Fatálne pre demokraciu by však bolo, pokiaľ by sa tento fakt dokázal ako odôvodnený.
