Učitelia, traktoristi aj železničiari majú plné právo sa pýtať, či by naozaj mali byť novinári extra chránení proti odpočúvaniu. Čo sú oni viac? Skôr než si na to odpovieme, skúsme sa pozrieť, čo sa na túto tému píše v zákonoch.
Tlačový zákon hovorí, že vydavateľ aj jeho zamestnanci „sú povinní zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií získaných na zverejnenie“, ktorá neplatí v podstate len v dvoch prípadoch – ak im zdroj dá svoj súhlas alebo keď trestná legislatíva káže prekaziť spáchanie trestného činu. To je kedy? Keď ide o korupciu alebo o čin s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov.
Nechajme bokom prípad šéfa TA3. Redaktori Pravdy boli podľa všetkého sledovaní, aby VOS doviedli k ľuďom, čo ohrozujú utajovanú skutočnosť. A pri tomto trestnom čine trest nikdy nedosahuje desať rokov. Inými slovami – aj keby novinári chceli ísť Galkovi osobne nahlásiť, kto im dodal tajné údaje, nemohli by to spraviť. Boli by viazaní zákonnou povinnosťou mlčanlivosti. A čo spraví VOS? Ide to od nich zistiť potajme.
Špeciálne postavenie novinárov je zrejmé aj zo zákona o Slovenskej informačnej službe, kde sa píše, že v jej prospech nesmie konať vydavateľ, šéfredaktor, redaktor, moderátor, zamestnanec alebo spolupracovník masmédia. Výnimku môže na návrh riaditeľa služby dať premiérka a musia to oznámiť parlamentnému výboru na kontrolu SIS.
Táto konštrukcia tiež slúži na ochranu zdrojov, pretože komplikuje prítomnosť agentov v redakciách. V čase schvaľovania v roku 2004 bolo jej cieľom niečo iné – zabrániť SIS, aby aktívne ovplyvňovala verejnú mienku. Tak či onak, aj tu platí, že novinári majú osobitný status, najmä keď ide o ich vzťah k spravodajským službám.
Z pohľadu zákona má len zopár kategórií osôb privilegovanejšie postavenie než novinári – advokáti, ktorých hovory s klientmi sa nemôžu nahrávať vôbec, kňazi, ktorí musia dodržiavať spovedné tajomstvo, alebo rodinní príslušníci, ktorí nemusia vypovedať proti blízkym.
Zákony teda viac-menej vymedzujú to, čo hovorí aj bežná úvaha: práca médií je kľúčová pre kontrolu moci. Táto práca sa nedá vykonávať bez dôvery vo vzťahu novinár – zdroj a novinár – čitateľ. Dôveru má garantovať jednak povinnosť mlčanlivosti novinára a zároveň záväzok štátu zasahovať do práce médií len v naozaj extrémnych prípadoch.
Tajné služby budú o novinároch vždy vedieť viac než naopak. Zároveň budú vždy mať neporovnateľne lepší prístup k všemožným iným informáciám. Ale zdravá spoločnosť robí všetko preto, aby mali novinári aspoň minimálne výhody.
Ich zvýšená ochrana nie je myslená ako urážka učiteľov a rušňovodičov. Naopak, má zabezpečiť, aby aj oni mali aspoň malú šancu dozvedieť sa, čo robia tí, ktorých právomoci sú takmer neobmedzené a ktorým takmer nikto nepozerá cez rameno.
