Za najtypickejšiu zeleninu na Slovensku považujem zemiaky. Je veľa jedál, v ktorých je zemiak jednou z ingrediencií. Keď jete mäso, vždy sú prílohou zemiaky pripravené na mnoho spôsobov. Napriek tomu som si všimol, že zemiaky v obchodoch s potravinami pochádzajú z dovozu. A nielen zemiaky, aj iná zelenina a ovocie, napríklad rukola, ktorá ešte pred desiatimi rokmi nebola taká bežná, a dnes je samozrejmosťou.
Keď som prišiel na Slovensku po prvýkrát do dediny, kde teraz bývame, cítil som, že si ma obyvatelia obzerajú, že svojou „inakosťou“ pútam pohľady. Svoje zmiešané pocity som vtedy opísal v stĺpčeku pre SME. Jeden z našich susedov mi neskôr v krčme pri pive povedal:
„Pamätám sa, čo si napísal. Vysvetlím ti to. Život na dedine je veľa rokov zabehaný, rovnaký, takže keď sa zrazu objaví nová tvár, ľudia to nevedia tak rýchlo spracovať a prijať. Sú prekvapení, je v tom aj kúsok strachu z nepoznaného, a preto sa na teba pozerajú spôsobom, ktorý ti asi nie je celkom príjemný. Hovorím ti to preto, aby si poznal aj naše pocity.“
Tento rozhovor zmenil môj jednostranný spôsob uvažovania. Ľudia spolu musia komunikovať, aby sa spoznali a zvykli si na seba. Teraz som aj ja v našej dedine ako tá rukola – nič nové, nič cudzie.
Japonsko bolo dvesto rokov uzavretou krajinou. V roku 1853 priplávali k jeho brehom Američania na piatich veľkých čiernych lodiach a zabúchali na brány krajiny, aby sme sa otvorili svetu a začali obchodovať. Neochotne sme súhlasili a odvtedy nahradili naše pôvodné staré veci mnohé z tých, ktoré so sebou Američania priviezli. Vtedy sa v Japonsku skončila kultúra samurajov.
Po stopäťdesiatich rokoch sa Japonsko ocitá v podobnej situácii. Amerika opäť klope na dvere. Vedú sa debaty o tom, či sa Japonsko pripojí ku krajinám Trans-Pacific Partnership (TPP), teda Trans-tichomorského partnerstva. TPP je multilaterálna dohoda o voľnom obchode, ktorej cieľom je ďalšia liberalizácia ekonomiky v ázijsko-pacifickom regióne zrušením ciel.
