Ej, kedy bolo, kedy nebolo, v časoch, keď štát pozornosť svoju zacielil na obyčaje a reč prostého ľudu, vydávali sa nadšení etnografi i lingvisti slovenskí do dolín i na lazy za „objektmi“ svojho výskumu. S ťažkou kotúčovou nahrávacou technikou stúpali horskými chodníčkami za svojím „materiálom“. Ten – krvopotne nazbieraný – potom celé mesiace prepisovali, triedili, porovnávali a napokon i pospisovali do vzácnych kníh, aby národ na svoju minulosť „pamätau“.
Nuž, nevieme, či aj obsah voľáko vyberali, a či im len o krásu formy išlo, ale keď sa začítame do tých spisov, pookrejeme aj pri obsahu. Ako len prosto ten náš prostý ľud myslel, bez zlosti i škaredosti o svojich blížnych rozprával: „Co robíš? – Ta nič. Šedzu. Ňechce še mi ňičeho, bo me hlava boľi. – Šak to i mne tota hlava tak boľi“ (Dlhá Lúka); „Ňebou on síce zubnej doktor aňi technik, aľe zato zuba vitrhou, kod už dakoho veľmi boľau“ (Turíčky); „Apa spomínaľi naveki, že na našé lúki strašéva“ (Zelené).
Okrem bolehlavu, dentistu amatéra a strašidla na lúke ešte jedna téma o tanci s kurou: „Kot su uš pri stole, ulapim jednu kuru a s tou kurou tancujemo, ale ju skrijemo a potom ju vistavimo hore pred muzikantou a ti hraju a kura kriči, ak ju za lapki trimemo“ (Rejdová). Darmo, krásna a rozmanitá bývala naša reč.