Tento scenár predpokladá tvrdú kontrolu verejných výdavkov v členských krajinách eurozóny zo strany Bruselu. Kontrola a prípadné vetovanie niektorých výdavkových položiek by sa netýkali len štátnych rozpočtov, ale aj dôchodkov a zdravotnej a sociálnej starostlivosti.
Teoreticky takéto niečo nie je možné bez podstatného rozšírenia kompetencií Bruselu voči členským štátom a otvorenia Lisabonskej zmluvy (do čoho sa nikomu nechce).
V praxi sa to už deje prostredníctvom nátlaku trhov a Nemecka a Francúzska na slabých členov menového klubu. Nezodpovedné vlády padajú a na ich miesto nastupujú technokrati presadzujúci drastické úsporné škrty a zmeny parametrov dôchodkového systému. Nové vlády poslúchajú diktát, lebo im nič iné nezostáva. Otázkou je, ako sa zachovajú, keď raz tlaky povolia.
Ak sa Nemcom zunuje pomáhať
Druhým scenárom je, že nemeckým daňovým poplatníkom sa už zunuje dotovať Grékov, Portugalcov, Talianov (a vlastne celú Európu) a prinútia svoju vládu, aby z eurozóny vystúpilo samotné Nemecko. Na prvý pohľad by Nemecko usporilo veľa peňazí. Takáto úspora by ho však vyšla nesmierne draho.
Ak by Nemecko znovu zaviedlo marku, tá by okamžite zhodnotila oproti ostatným menám o 20 až 30 percent. Pre exportne orientované nemecké hospodárstvo by to bol fatálny úder. Talianske či francúzske výrobky by výrazne zlacneli a začali by vytláčať kvalitné, no drahé nemecké produkty. Pre Nemecko by to znamenalo upadnutie do recesie a nárast nezamestnanosti.
