Smrť Konstantina Biebla asi navždy zostane obostretá dohadmi, fabuláciami a verziami, počnúc samovraždou i nešťastnou náhodou a končiac vraždou. Kniha dvojice Davida Vodu – Milana Blahynku Bojím se jít domů, že uvidím kožené kabáty na schodech (vyd. Burian a Tichák) sústreďuje poznámky z pozostalosti Vítězslava Nezvala, svedectvá Bieblových súčasníkov a čerpá zo zväčša fragmentárnych materiálov Archivu bezpečnostních složek MV ČR, Ústavu pro studium totalitních režimů, Památníku národního písemnictví.
Padajúci harlekýn
Biebl zomrel v noci 12. novembra 1951. Z okna svojho pražského bytu na treťom poschodí, kde visel Padajúci harlekýn od Jindřicha Štyrského, padal s nohami pri sebe. Takéto rozuzlenie predznamenal v mnohých básňach, motív samovražedného pádu možno nájsť i v básnickej skladbe Nový Ikaros: „Ach ještě kolikrát / ty sladká marnosti / já ucítím ten strašný pád / rovnou do věčnosti.“ I obraz konca Vladimira Majakovského sa mu vracal ako neodbytný refrén, a to v ozvene udalostí po februári 1948.
František Halas, ktorý už pred vojnou protestoval proti procesom a popravám v Sovietskom zväze, zomrel v roku 1949, čím sa vyhol osudu, aký štátostrana vo vykonštruovaných procesoch chystala iným nepriateľom ľudu, napr. Janovi Zahradníčkovi. Surrealistu Záviša Kalandru obesili v roku 1950, aj s verejným súhlasom Paula Éluarda, ktorý mal v tom čase „dosť práce s nevinnými dokazujúcimi vlastnú nevinu“, než aby sa „zaoberal vinníkmi, ktorí sa priznali“.
Režimom denunciovaný Karel Teige zomrel na zlyhanie srdca pár dní pred policajnou prehliadkou. Raz navždy ociachovaný ako trockista, ktorý na Nezvalovo svojvoľné a politicky motivované rozpustenie českej surrealistickej skupiny reagoval vydaním brožúry Surrealismus proti proudu čiže „textem, který byl ... považován oficiálními komunisty nejen za rouhačský, ale přímo za zločinný“, ako píše Ludvík Kundera v spomienkovej knihe Řečiště. Teige totiž v reakciách stalinistickej moci na moderné umenie videl paralelu s prejavmi v hitlerovskom Nemecku, kde modernu vyhlásili za „zvrhlé umenie“ (entartete Kunst).
Torzo nádejí
Biebl pod vplyvom poetiky a noetiky Jiřího Wolkra, Biebl poetista, Biebl surrealista, Biebl ako dlhoročný člen KSČ – žiadny nespĺňal vtedajšie ideologické požiadavky. Aj keď inteligencia stála naľavo, hrozilo, že ešte nie je „srostlá s dělnickou třídou, a proto není dosti pevná ve svém revolučním postoji... dostatečne ideově vyzbrojena, aby odolala útoku cizích úpadkových smerů“. V praxi to znamenalo, že básnik svoje dielo neoslobodil od zvyškov poetizmu, že neprekonal surrealizmus, ktorý bol synonymom trockizmu, že umelec si stranícke úlohy plní len pasívne.
Pomôcť nemohol ani generačný druh a blízky priateľ Nezval, po februári 1948 šéf filmovej sekcie ministerstva informácií, Bieblov „okřídlený chrlič nečekaných lásek“. Zbytočný by bol i Nezvalov ornamentálny argument, že „metafyzika a problematické úvahy, tento pohřební salát spiritualistů a idealistů, nikdy nerozkolísaly abstraktní mlhovinou stůl, u kterého píšeš“. Lebo na programe dňa projektantov svetlých zajtrajškov bola revolučná poézia a jej skandovanie.
Sen o socializme
Bieblova posledná básnická zbierka Bez obav (vyšla v júni 1951) tematizuje básnikov sen o socialistickom, sociálne spravodlivom svete, a je akýmsi voľným pokračovaním Manifestu Vítězslavu Nezvalovi, v ktorom nájdeme i verše: „Na mostě přes který přejde zpívající budoucnost... místo horních 10 000 všechno lidstvo vrátí se do ráje“. V tom čase sa však kruh uzavrel, nuž si Biebl mohol znovu poznamenať trpké a predvídavé verše z dávneho opusu Věrný hlas: „Na stole světlo / boxuje s noční můrou. / A po dvoře chodí vítr / jako chlap. / Dveře se rozletí. / Lampa zhasne. / Vejde noc / a za ní pes.“ A hneď ich prepísať veršami, ktoré vznikli pár týždňov pred smrťou: „Kdyby si mohli podplatit růže, tmy by navedli vybodat mne z kůže.“
Zväz československých spisovateľov oficiálne oznámil, že „padl uprostřed boje, stoje v první linii zápasu za socialismus a za mír“. Pravdou je, že ho sužovala pankreatitída, že bol vnútorne rozvrátený a zavše trpel prejavmi stihomamu. Či mal právo nebyť hrdinom, alebo mal povinnosť byť hrdinom, nie je otázka pre literárnu históriu a vedu.
Konstantin Biebl
popredný predstaviteľ českej avantgardnej básnickej vetvy generácie 20. rokov, prešiel vývojom od proletárskej poézie a poetizmus cez surrealizmus až k politicky exponovanej tvorbe po druhej svetovej vojne
narodil sa 26. februára 1898 v Slavětíne pri Lounoch
v roku 1916 bol povolaný do armády, prvú svetovú vojnu prežil na balkánskom fronte, odkiaľ sa vrátil s podozrením na tuberkulózu
po návrate začal navštevovať Lekársku i Filozofickú fakultu KU, ale štúdiá nedokončil a venoval sa literatúre
od roku 1921 bol členom brnianskej Literárnej skupiny
v roku 1924 prešiel do Devětsilu (Seifert, Nezval, Teige, Toyen, Halas, Vančura a ďalší)
neskôr spoluzakladal pražskú Surrealistickú skupinu
druhú svetovú vojnu prežil v Prahe a na rodnom vidieku
po vojne pôsobil na ministerstve informácií a ako člen Filmovej rady
časopisecky debutoval cyklom básní Písné souchotináře (1919)
knižnou prvotinou je Cesta k lidem (1923, spolu so strýkom, básnikom Arnoštom Rážom)
proletárska poézia - zbierky Věrný hlas, Zlom a Zloděj z Bagdadu
poetizmus - Zlatými řetězy, S lodí, jež dováží čaj a kávu, Nový Ikaros, Modré stíny
surrealizmus - Nebe, peklo, ráj, Zrcadlo noci
po vojne vydal poslednú zbierku Bez obav (1951)
próza - Plancius (1931), Cesta na Jávu (vyšlo posmrtne)
tragicky zomrel pádom z okna 12. novembra 1951 v Prahe
