V posledných rokoch som písal o rasizme, o psychologickej konštrukcii nepriateľa, o politickej funkcii nenávisti k „inému“ a o opovrhnutí konceptom diverzity.
Myslel som si, že som k tejto veci povedal už všetko. Ale nedávno sa pri konverzácii s mojím priateľom Thomasom Stauderom vynorilo niekoľko nových momentov – teda aspoň pre mňa. Bola to jedna z tých diskusií, po ktorých si nepamätáte, kto čo presne povedal, ale vaše závery sa zhodovali.
Láska je sebecká
Ľudia majú sklon vidieť lásku a nenávisť ako protiklady, nevyhnutné a symetrické alternatívy. Skrátka, ak niečo nemilujeme, nenávidíme to. A naopak.
Samozrejme, že medzi týmito pólmi je nekonečné množstvo odtieňov. Aj keď tieto pojmy používame v metaforickom zmysle, fakt, že milujem pizzu, ale nejdem sa zblázniť zo suši, neznamená, že suši nenávidím. Len ho mám rád menej ako pizzu. Fakt, že niekoho milujem, neznamená, že všetkých ostatných nenávidím.
Protikladom lásky môže byť pokojne aj ľahostajnosť. Milujem svoje deti, ale taxikár, ktorý ma viezol, mi je ľahostajný.
To, čo chcem povedať, je, že niektoré druhy lásky sú vylučujúce, exkluzívne. Ak som bláznivo zamilovaný do ženy, čakám od nej, že bude milovať mňa a nie iných (aspoň nie tým istým spôsobom).
Podobne, keď matka vášnivo miluje svoje deti, chce, aby jej lásku opätovali a nikdy nebude nútená milovať s tou istou intenzitou deti iných rodičov. Svojím spôsobom je teda láska sebecká, selektívna a lakomá.
Nenávisť je kolektívna
Áno, máme prikázanie, ktoré nám káže „milovať“ svojich blížnych – všetkých sedem miliárd – tak ako seba samých. V praktickej rovine nám však prikázanie nariaďuje nikoho nenávidieť. Neočakáva od nás, že budeme milovať cudzinca tak ako našich rodičov či vnukov.
Svojho vnuka milujem viac ako povedzme lovca tuleňov, ktorého som nikdy nestretol. Tým nechcem povedať, že by ma vôbec nezaujímalo, ak by ten človek na druhej strane zemegule zomrel. Ale vždy mnou viac pohne smrť mojej starej mamy ako smrť cudzinca.
Naproti tomu, nenávisť môže byť kolektívna, a v totalitných režimoch taká dokonca musí byť. Keď som bol dieťa, fašistická strana ma nútila nenávidieť synov Albionu a Mario Appelius každý večer v rádiu odriekal svoj rituál „Nech Boh prekľaje Angličanov.“ To je to, čo diktátori, populisti a fundamentalistické časti náboženstiev chcú. Pretože nenávisť k spoločnému nepriateľovi spája ľudí a núti ich horieť za tú istú vec.
Proti miliónom
Človek vie zahorieť láskou len k niektorým ľuďom, ale nenávisť dokáže spojiť všetkých, ktorí sú na jeho strane, dokáže spojiť skupinu, aby diskriminovala milióny iných: národ, etnickú skupinu, ľudí, ktorých koža má inú farbu alebo ktorí rozprávajú iným jazykom.
Rasistický Talian môže nenávidieť všetkých Albáncov, Rumunov alebo Rómov. Umberto Bossi, líder Ligy severu, nenávidí všetkých ľudí z juhu Talianska. (Na jeho plat sa skladajú aj južania. Je veľkou zlomyseľnosťou, že nenávisť sa tu pojí s pôžitkom.)
Kým bol ešte ministerským predsedom, Silvio Berlusconi dával jasne najavo, že nenávidí sudcov a od Talianov požadoval to isté, rovnako ako od nich chcel, aby nenávideli komunistov, aj keď to znamenalo, aby si ich len pričarovali, keďže strana už dávno neexistovala.
Nenávisť nie je individualistická, ale veľkorysá a inkluzívna, jedným objatím zahrnie davy. Len v románoch sa píše, že je krásne zomrieť pre lásku. Zvyčajne je hrdina hodný nasledovania tým, kto sa stretne so smrťou po tom, čo porazí súpera – nenávideného nepriateľa.
Čo je pohodlnejšie
História nášho druhu bola viac poznačená nenávisťou, vojnami a masakrami než skutkami lásky, ktoré sú, prirodzene, nepohodlnejšie a tiež únavnejšie, keď majú prerásť za bezprostredný kruh nášho sebectva. Náš sklon k potešeniu z nenávisti je taký prirodzený, že manipulatívni vodcovia nemajú žiaden problém ho ďalej kultivovať.
Zdá sa, že k láske nás povzbudzujú len románoví hrdinovia, ktorí majú znepokojujúci zvyk bozkávať malomocných.
je taliansky semiotik a spisovateľ. Jeho najnovší román Pražský cintorín vyšiel nedávno aj v češtine.