Nespokojný občan čakajúci pred ambulanciou nevie, že za zle nastavený systém platieb za výkony v zdravotníctve sú zodpovední politici. Lekári potom musia s vypätím síl improvizovať, aby dokázali pomáhať.
Aj keď som sám z rôznych príčin výpoveď nepodal, musím zdôrazniť, že všetky požiadavky lekárov sú absolútne oprávnené. Vyhrotená situácia po vypršaní výpovedí neúnosne zvyšuje napätie lekárov vo výpovediach, ale najmä extrémne stresuje občanov, ktorí si nie sú istí, či v prípade potreby dostanú adekvátne ošetrenie.
Ak sa v takejto atmosfére ohrozenia a neistoty zúžia požiadavky iba na „handrkovanie sa o zvýšenie platov“, je pochopiteľné, že bežní občania začínajú prehodnocovať svoj postoj k lekárom a ich akcii.
Ak sa vnesie do situácie istá miera dezinformácií a protichodné vyjadrenia jednotlivých politikov, občan- pacient začína reagovať nervózne a už ho zaujíma iba jeho právo na zdravotnú starostlivosť. Vtedy prestáva chápať „chladnokrvný kalkul“ oboch vyjednávajúcich strán o výške platov lekárov.
Chorý uvažuje s istou dávkou nevôle skôr nad tým, aká výška platu by vyvážila stratu jeho zdravia či dokonca života. Zdravý občan začína porovnávať svoj plat s požadovaným zvýšením lekárov. V tomto vypätí prestávajú „nezdravotníci“ racionálne uvažovať a nedokážu pochopiť komplexnosť krízy v zdravotníctve.
Dôsledok nezáujmu
Strach o zdravie a život bráni bežnému občanovi pochopiť, že tento krízový stav je len dôsledkom 22-ročného nezáujmu politických garnitúr všetkých vlád po nežnej revolúcii o koncepčné riešenie zdravotníckeho systému. Málokto okrem nás lekárov a zdravotníkov, ktorí denne už 22 rokov improvizujeme a s posledným vypätím síl poskytujeme zdravotnú starostlivosť, chápe celú škálu príčin dnešného stavu nemocníc.
Ohrozeného občana nezaujíma, že prvotnou príčinou dnešného stavu je absolútny nedostatok zdrojov. Nevie, že za tento deficit zdrojov sú zodpovední politici, ktorí od začiatku vzniku poistného systému v roku 1993 každý rok schválením nižšieho príspevku za ekonomicky neaktívnych poistencov ochudobnili zdroje poisťovní o desiatky miliárd eur.
Občan čakajúci pred ambulanciou nevie, že politici sú zodpovední za zle nastavený systém platieb za výkony. Práve nereálne nízke úhrady za výkony spôsobujú zadlžovanie nemocníc, ktoré si rozdiel reálneho nákladu a výšky úhrady nemôžu dať v zmysle platnej legislatívy doplatiť pacientom, ako to môže požadovať neštátny poskytovateľ (súkromná ambulancia či neštátna nemocnica).
Je nad slnko jasnejšie, že nie „neschopní lekári“ v nemocniciach požadujúci zvýšenie platov (ako sa to snažia zodpovední politici pri každej vzbure v zdravotníctve podsúvať občanom) sú príčinou súčasného marazmu v nemocniciach.
Dvadsaťdva rokov neboli politici schopní občanom povedať pravdu, že vzhľadom na úroveň ekonomiky a výšku našich platov my všetci občania Slovenska nemôžeme dostať zdravotníctvo na úrovni Rakúska, Nemecka či Veľkej Británie.
Už dávno bolo treba urobiť legislatívne kroky na efektívne využitie obmedzených verejných zdrojov na financovanie zdravotníctva – zadefinovať prioritné diagnózy hradené v plnej výške tak, aby každý (bohatý aj chudobný) dostal adekvátnu liečbu týchto chorôb. Pri tých diagnózach, ktoré nebudú prioritné, dať možnosť individuálneho komerčného pripoistenia.
Zavedením štandardných diagnostických a liečebných postupov spolu s informatizáciou systému by pomohlo minimalizovať úniky zdrojov na zbytočné vyšetrenia a lieky. Dodnes neboli politici schopní zaviesť systém úhrady reálnych nákladov za starostlivosť (zdravotná poisťovňa zaplatí nemocnici – poskytovateľovi – toľko, koľko liečba stojí aj vrátane platov zdravotníkov).
V neposlednom rade verejná kontrola tendrov na nákup medicínskych prístrojov a drahého zdravotníckeho materiálu zabráni korupcii a klientelizmu a tým aj plytvaniu verejnými zdrojmi.
Čo musia občania čítať
To sú príčiny frustrácie lekárskeho stavu, ktorý dospel až do dnešného stavu tvrdého odporu. Je možné polemizovať o spôsobe „vymáhania“ zmien v systéme.
To však tiež súvisí s nedostatkom vyzretosti politikov, ktorí nech sú akéhokoľvek zafarbenia, nedokážu predvídať možné sociálne napätie a akceptovať štandardné metódy protestu zamestnancov (vyjednávanie, výstražný štrajk, regulárny štrajk). Vo vyspelom svete nie sú zriedkavé štrajky lekárov, ktoré trvajú aj niekoľko mesiacov. Je však zabezpečená neodkladná zdravotná starostlivosť.
Vo fungujúcich demokraciách lekár-zamestnanec, ak chce presadiť zmeny a zlepšiť si svoje pracovné podmienky, nemusí ísť do existenčného rizika, občan nie je ohrozený. Štrajkujúci nie sú kriminalizovaní a sú garantované ich práva ako občanov. Majú dosť času na vysvetľovanie príčin štrajku (občan pochopí motívy) a aj na hľadanie riešení.
Práve vyzretosť exekutívy, lepšia legislatíva, vymožiteľnosť práva, ochota vlády vyjednávať a diskutovať so zástupcami zamestnancov a robiť kompromisy môže predísť takýmto extrémnym prejavom nespokojnosti, aké dnes zažívame.
Aj keď sám nie som zástancom takto extrémneho vymáhania požiadaviek, chcel by som apelovať na občanov, aby pomohli zvýšiť tlak na poslancov a vládu, aby sa konečne realizovali zmeny, ktoré umožnia efektívne poskytovanie starostlivosti v zdravotníctve.
Zdravotníctvo, školstvo a veda musia byť prioritami spoločnosti, inak nebudeme schopní udržať doma kvalitných odborníkov a bude to začiatok konca spoločnosti. Dobre fungujúce nemocnice s primerane vzdelaným a ohodnoteným personálom s jasnými pravidlami a jasnými povinnosťami a právami sú zárukou spokojných pacientov, ale aj prevenciou takzvanej malej korupcie.
Toto všetko musia občania „čítať“ medzi riadkami požiadaviek lekárov. Aj keď dôjde k dohode medzi vyjednávačmi a vládou, je to iba začiatok dlhej cesty nutných zmien v systéme. Občania musia nám lekárom pomôcť dohliadnuť na realizáciu spomínaných zmien. Tým predídeme takýmto extrémnym prejavom nespokojnosti, aké prežívame dnes.
(Autor je lekár)
