Čokoľvek Angela Merkelová a Nicolas Sarkozy vytrúbili ako návrh či jeho kontúry, v piatok na summite v Bruseli bude na stole „viac Európy“. Problém nastúpeného kurzu, ktorému – buďme úprimní – „reálpolitika“ nedáva alternatívu, je však ideologický fundament.
Aj keby riešenia a cesty k nim nezostali visieť v limbe, rýdza viera v integračný samochod, že „naspäť cesta nemožná, napred ísť sa musí“, vráti do Európy nielen otázniky ekonomické, ale aj náboženské vojny.
Podstatou zmluvy, ktorá má riešiť euro aj krízu, je obchod, že za premenu ECB na tlačiareň, čo je pre nemeckú ekonomickú školu neprekročiteľné tabu, dostane Berlín (Brusel) eurozónu pod fiškálnu kontrolu. Malý dvor a dlhý bič, zajasal by klasik.
Nemecká diagnóza však má tú slabinu, že nastolenie disciplíny v zadlžovaní – respektíve vyslanie signálu o tom – je len časť problému. Euro isteže nie je príčinou krízy (svetovej), ako správne veria optimisti, no zväčšuje ju na svojom území. Funguje ako prenášač nákazy od člena k členovi a horšie znáša symptómy.
